Anastázii zabehlo až sa rozkašlala.
„Prehltli ste kostičku?“ s obavou sa spýtal Peter keď jej búchal po chrbte.
„Oh, nie. Už je to v poriadku, Ďakujem vám.“
Dojedli a umyli si ruky.
„Teraz vám ukážem tú látku, poďte,“ chytil ju za ruku a vyviedol ju cez chodbu do iného krídla paláca. Otvoril dvere. V miestnosti boli množstvá tých najvzácnejších a najkrajších látok. Peter ukázal rukou na ne.
„Ktorá z nich to je?“ spýtala sa.
„Všetky.“
„Čo?!“
„Tieto som vyberal iba pre vás. Cárovná dostala iné. Také, čo sa hodia jej.“
„Čo to má znamenať?!“ zachmúrila sa.
„Vám sa nepáčia?“ s obavou sa opýtal.
„Sú krásne a vzácne. Dali ste za ne celý majetok. Prečo? Chcete si aj zo mňa urobiť … milenku?“
„To bude záležať iba od vás …“ povedal ticho.
V hlave jej znelo: … iba od vás … iba od vás … To jej niekto už raz povedal … ale kedy … a kde? Vie, že sa vtedy rozhodla správne. Ale kedy a kde to len bolo?
„Vy sa hneváte?“ spýtal sa Peter.
„Nie … ja … len premýšľam … Niekto mi tie slová už povedal … ale nedokážem si spomenúť kto to bol, kedy a kde to bolo … Viem len to, že to bolo dávno … tak veľmi dávno …“ chytila si čelo a snažila sa rozpomenúť. Cár ju jemne chytil za ruku a viedol ju inde. Otvoril dvere a vošli do obrazárne. V strede boli dva veľké stojany zakryté plátnom, ale tie si Peter nevšímal a viedol ju k veľkému obrazu. Bol na ňom obrovský palác, krásny a jasný.
„Vyzerá to ako váš palác, ale nie je to váš palác.“
„Toto sú Versailles vo Francúzsku.“
„Sú krásne … a toto?“ ukázala na obraz vedľa.
„To je Vincennes. Tiež …“
„… vo Francúzsku. Tento palác mi je bližší, hoci Versailles sú krajšie. To Francúzsko musí byť krásne … Rozprávajte mi o ňom.“
A Peter rozprával. Ukazoval jej iné obrazy a v očiach mu celý čas svietili plamienky. Prestal až vtedy, keď v paláci nastal ruch. Bolo ráno.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.