Do roka sa Šahrazád narodil syn. Kráľ býval pri nej takmer celý čas, aj cez deň aj v noci a tak videl prvý raz, ako prichádza na svet dieťa. Dovtedy sa o to nestaral, považoval to za čisto ženskú záležitosť. A teraz sa bál. Tak veľmi sa bál, že Šahrazád v bolestiach umrie.
Keď bolo po všetkom, sedel vedľa nej a držal ju za ruku:
„Bál som sa o teba. Nevedel som, že ženy tak trpia.“
„Mal by si zmeniť ten tvoj zákon.“
„Ktorý?“
„O bezdetných ženách …“
„Ale teba sa predsa netýka.“
„Máš aj iné ženy.“
„Mám. Nenechám predsa svoj rod vymrieť. Prečo ho mám zmeniť?“
„Lebo je zlý. Časom sa presvedčíš.“
„A zmenil ho?“ spýtal sa kardinál.
„Nie. Až neskôr. Všetko trvalo naozaj tých tisícjeden nocí.“
„A rozprávky?“
„Boli aj rozprávky. Ale väčšinou som mu rozprávala o tom, ako žijú obyčajní ľudia, lebo to nepoznal. Ale uzatvárať túto vinu musel veľmi ťažko. V niekoľkých ďalších životoch žil ako žena …“
„V moslimských krajinách?“
„Aj v moslimských, aj v iných. A mal to veľmi ťažké, lebo ako muž v ženskom tele nedokázal priviesť na svet dieťa. Zažil veľa opovrhovania a sklamania.“
„Poučil sa?“
„Áno.“
„Ako to môžete tak dobre vedieť?“
Usmiala sa: „Vy to vari neviete? Aj vy ste boli pri tom.“
„Bol … Ale, povedzte mi, načo ste práve vy potrebovali spoveď?“
„Mám strach, César. V mojej spálni horia každú noc sviece. Bojím sa zaspávať, bojím a tmy …“
„Prečo sa bojíte? Nerozumiem …“
„Nikoho som neotrávila … ale aj tak je za mnou krv … Tie desiatky odsúdencov, ktorí skončili na námestí de Gréve … Zabila som ich ja …“
„Vy? Netárajte!“ zasmial sa kardinál. Potom však zvážnel: „Keby ste neboli zasiahli, umrelo by tisíce iných … vy nie ste vinná. Oni si vybrali svoj osud sami, nikto ich nenútil. Iba ich nenávisť, lakomosť a baženie po majetkoch.“
„Ale aj tak … mnohých som pomohla polícii nájsť … potom ich zatkli, mučili a nakoniec popravili … Viem, že ma v bolestiach preklínali a mnohí Parížania mi nevedia dodnes odpustiť to, že žijem …“
„Súd vyhlási vaše meno za zneužívané.“
„Áno, ale verí tomu niekto?“
„Verí. Napríklad ja, kráľ, sudcovia alebo niekoľko vašich priateľov. Parížania nikdy nepochopia, že zločinci využívali vaše meno ako štít. Verili, že kým ste v kráľovej priazni, nič nehrozí ani im.“
„Preto robili v môj prospech čierne omše?“
„Áno, to bol ten najväčší dôvod – váš vplyv. Vlastne ich robili iba v prospech seba, lebo keby vo svojich kruhoch našli ženu, ktorá by dokázala viac vplývať na kráľa, vás by zavrhli. A možno aj obetovali … ktovie …“
„Obetovali?!“ striasla sa. Potom pokračovala: „Je to možné. Jednej obeti som pomáhala utiecť. Nevraždili iba malé deti …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.