Večer sa znova vrátil.
„Oddýchla si si?“
„Konečne som dokázala spať.“
„Premýšľal som o tom, čo si mi vravela … V kráľovstve zostalo asi málo žien, však?“
„Neviem, ako je to v kráľovstve, ale v meste ich je veľmi málo. A čo je horšie, je málo aj detí. Všade sú len samí muži.“
„Čo mám robiť?“
„Mal by si nejaké ženy kúpiť a nenechať si ich len pre seba. Ale ktoré ženy sem pôjdu dobrovoľne?“
„To už bude moja starosť. Naozaj ma tak veľmi nenávidíš?“
„Ja … neviem. Nedokázala som ťa zabiť, a chcela som.“
„Nebojíš sa toho, čo bude o rok?“
„Neviem, čo bude zajtra. Ako mám vedieť, čo bude o rok?“
„Prečo si neutiekla ešte pred tým, ako ťa ku mne priviedli?“
„Chcela som. Ale muž, ktorého som milovala, bol zbabelec. Bál sa nasadiť svoj život a tak obetoval radšej môj. Stínanie cudzej hlavy tak nebolí.“
„Keby som ťa pustil, vrátila by si sa k nemu?“
Pokrútila hlavou: „Nie. Neviem si predstaviť život s mužom, ktorým pohŕdam.“
„Pohŕdaš aj mnou?“
„Neviem … asi nie. Nie si zbabelec a snažíš sa naprávať, aj keď to nie je ktovie čo. On sa iba vyhováral.“
„Ako som to teda mal napraviť?“
„Prečo chceš usmrtiť ženu, ktorá ti neporodí do roka potomka? Čím sa previní? Vieš, koľko žien má deti až neskôr?“
„Naozaj?“
„Ty si si to ešte nevšimol?“
„Nevšímal som si také veci. Keby si ma neupozornila na môj rod, asi by som ho nechal vyhynúť.“
„Ty nemáš deti?“
„Len dcéry …“
Sadol si oproti nej a pohladil ju po líci. Potom ju chytil za ruku: „Poď so mnou, nechal som pripraviť kúpeľ.“
Vstala a nechala sa viesť. Prešli chodbou do inej komnaty. V prostriedku bola drevená vaňa naplnená do troch štvrtín vodou. Plávali v nej lupienky kvetov. Para, ktorá stúpala z vody, prevoňala celú komnatu.
„Môžeš sa vyzliecť,“ povedal potichu.
„Ty budeš tu?“
„Mám sa otočiť?“
Prikývla a on sa otočil. Keď počul, že vošla do vody, vyzliekol sa aj on a vošiel za ňou.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.