Večer po návrate z Karlštejnu mala Natália iskru. Zobrala si plátno, farby a štetce a namaľovala obraz. Bol na ňom vypĺchnutý starý somár s náznakom koruny a s črtami, ktoré nápadne pripomínali Františka Jozefa.
„To mu zoberiete ako dar na audienciu?“ neodpustil si uštipačnú poznámku Gerd.
„Vy ste sa zbláznili, veď by ma dal zavrieť! Potrebovala som sa trošku vyventilovať.“
„Dobrá práca,“ ohodnotil Jovan. „Čo s ním urobíte?“
„Ešte neviem. Asi ho zničím.“
„To by predsa len bola škoda, nechceli by ste mi ho podarovať?“ spýtal sa Jovan.
„Vy ho chcete?“
„Samozrejme. Taký vydarený cisársky portrét som už dávno nevidel. Rád by som mal tú česť vlastniť tento vydarený obraz.“
„Ako ho chcete preniesť domov? Veď nás všetkých zavrú za urážku cisárskeho majestátu,“ zhrozila sa Natália.
„Jednoducho. Kúpime pergamenový papier, suchý obraz dáme dole z dreveného rámika a zrolujeme ho obložený týmto papierom. Do kufrov nám nikto nepôjde, nebojte sa. A doma mám už preň aj vhodné miesto – jeden kútik v pivnici, kde s priateľmi ochutnávame víno… Nikto nepovolaný ho tam neuvidí, naozaj.“
„Dobre, Jovan, obraz je váš. Ale namaľujem vám aj Milici krajšie portréty. A to hneď ako sa vrátime domov, dobre?“
„Kedy to chcete urobiť, veď máte stále plný dom?“
„Nebojte sa, tých pár miest navyše sa v tom plnom dome vždy nájde. Len pokojne príďte. Budete u nás vítaní,“ povedala Natália.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.