Šahrazád
V jednej moslimskej krajine žil sultán. Bol veľmi bohatý a jeho pýcha a márnomyseľnosť bola rovnako veľká ako jeho bohatstvo. Ženy do svojho háremu si vyberal okom, nie srdcom. A tak sa stalo, že žena, ktorú si kúpil, utiekla s iným mužom, ktorého milovala. Sultán to pochopil ako svoju urážku a oboch nechal sťať.
Keď strach z popravy trošku ustúpil, utiekla druhá žena z jeho háremu za iným mužom. Tento raz kráľ dal popraviť nielen utečencov, ale aj všetky ženy, ktoré ešte v háreme zostali. Potom dal po krajine vyhlásiť, že každá nová žena, ktorú si zoberie, sa nedožije rána.
V krajine zavládol strach. Otcovia ukrývali dcéry, ale sultánovi zvedovia veľmi dobre vedeli, kde sú a privádzali ich kráľovi jednu po druhej.
Veľa krvi pretieklo, kým vyrástla Šahrazád. A zvedovia objavili aj ju a priviedli ju pred sultána. Ešte v ten istý deň sa s ňou oženil. Po hostine išiel za ňou do komnaty, kde ju hneď po sobáši jeho sluhovia zavreli a strážili.
Sedela na poduškách. Pristúpil k nej celkom blízko a zdvihol jej hlavu:
„Si pekná, až príliš pekná. Ale čo to? Ty sa netešíš?“
„Žiadny odsúdenec sa neteší, keď vie, že ráno umrie.“
Mlčky sa jej pozeral do očí. Takúto odpoveď nečakal a zaskočila ho. Všetky ženy pred ňou sa vždy kŕčovito usmievali a lichotili mu, len aby nevidel, že sa ho boja. Dokonca dúfali, že keď si ho naklonia, prežijú. Ale on nemal rád podlizovanie a zbabelosť. Hnusili sa mu, hoci sa s nimi stretával na každom kroku. Pustil jej hlavu a sadol si oproti nej:
„Bojíš sa?“
„Bojím. Tak ako sa báli všetky ženy predo mnou a ako sa budú báť všetky po mne. Vy sa nebojíte?“
„Prečo by sa mal báť sultán?“ zasmial sa jej do očí.
„Pretože nemá čisté svedomie.“
„Čo sa to opovažuješ?! Vieš, čo môžem s tebou urobiť?!“
„Dáte ma sťať? Ale to predsa urobíte tak či tak. Ja nemám čo stratiť. Akurát môžete moju smrť urýchliť a skrátiť tak môj strach. Možno vám dokonca budem za to aj vďačná,“ zasmiala sa mu do očí teraz ona.
Vstal a začal sa nepokojne prechádzať okolo nej. Po dlhej dobe opäť prehovoril:
„Tak ty tvrdíš, že sa mám báť. Čoho sa mám báť?“
„Toho, že sa nájde niekto a pomstí zavraždené ženy. Že vás v spánku uškrtí alebo vaša nová žena alebo nejaký sluha.“
„Nehovor mi, že si ma prišla zabiť. Tomu neuverím.“
„Prišla. Ale keď uhádneš, čím ťa chcem zabiť, dám ti milosť!“
Po tých slovách vstala a stála pred ním hrdo. Prezeral si ju a nič, čím by ho mohla zabiť, nenašiel.
„Táraš! Sluhovia by ťa sem nepustili s dýkou alebo niečím podobným.“
„Nemám dýku. Tú zbraň si prehliadol aj ty, nielen tvoji sluhovia.“
Urobila niekoľko krokov k nemu a on cúvol. Chytila korále, ktoré mala na krku a bez toho, aby si ich sňala, hodila ich okolo krku jemu a pritiahla. Pevné rybárske lanko, ktoré tam predtým natiahla namiesto obyčajnej šnúrky, držalo pevne. Kráľ očervenel v tvári a začal sa dusiť. Už mu bolo na omdletie, keď povolila. Spadol na zem a korále, ktoré si tesne pred tým zvesila z krku, padli na neho.
„Dávam ti milosť aj keď viem, že si ju nezaslúžiš. Ale pamätaj si, dnes som vyhrala ja!“
„Ty? Veď žijem.“
„Ešte žiješ, ale nevieš dokedy. Od dnešného dňa sa budeš báť aj vlastného tieňa. Budeš sa báť žien, sluhov a … spánku. Budeš musieť byť v strehu a tvoj život sa zmení na peklo. Budeš prežívať to, čo prežívajú všetky ženy v tvojej krajine – strach o svoj život. Vidím, že ti je horšie. A bude ti ešte horšie, to mi ver!“
Kráľ sedel na poduškách hladil si krk a prezeral si korále. Potom vstal a cez malý oblôčik takmer pri strope vyhodil vražednú zbraň von. Prišiel k nej a s obdivom si ju prezeral:
„Kto by čakal toľko odvahy v takej útlej dievčine. Nikdy by som neveril, že žena je schopná postaviť sa na odpor. Kat sa dnes nedočká svojej práce. Ty sa nebojíš smrti?“
„Bojím, ale lepšia smrť než život v neustálom strachu. Ale to čoskoro pochopíš sám.“
„Ale sem si prišla sama.“
„Priviedli ma tvoji sluhovia. Sama by som sem nevkročila.“
„Ale dokázala si sa na to pripraviť.“
„Každá žena v tejto krajine čaká, že raz na ňu príde rad. Ale nie každá čaká so založenými rukami.“
„Na čo si navliekla tie korále?“
„Je to vlákno, z ktorého rybári pletú siete. Je pevné, lebo ináč by sa roztrhalo na kameňoch, alebo by ho rozhrýzli ryby.“
Kráľ mlčal a prechádzal sa po komnate. Vonku začalo svitať a na dvere, ktosi zabúchal. Kráľ otvoril a vošiel kat. Hodil sa na kolená a tvárou sa dotkol zeme: „Pane, už je čas.“
„Dnes ťa nebudem potrebovať. A ty, žena, dostaneš úlohu. Ak mi večer nepovieš riešenie, ráno si ťa odvedie kat! Rozumela si?! A ty odíď, rušíš ma!“
Kat odišiel.
„Tak počúvaj! Do mesta išli dvaja otcovia a dvaja synovia. Koľko mužov išlo do mesta? Rozmýšľaj, máš iba jeden pokus na odpoveď!“ a odišiel.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.