Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (106. pokračovanie)

Práve sedela vo svojej pracovni a niečo písala, keď sa prudko otvorili dvere. Zdvihla zrak a v mužovi, ktorý ich zatváral, spoznala Ibrahima. Vstala a chcela ho privítať. Ale jeho zlostný pohľad ju priklincoval na miesto. A nielen pohľad:
„Pekné veci som o vás počul, pani markíza! Tak vám nestačí jeden milenec, vy ich musíte mať naraz troch!“
Neodpovedala. Stiahla si z prsta prsteň s rubínom a položila ho na kraj stola: „Asi ho budete chcieť darovať inej žene. Ja toho nie som hodná,“ odpovedala potichu a sadla si.
Zostal stáť a začudovane sa na ňu pozeral. Čakal krik, výčitky, že nie je o nič lepší, keď on sám má opäť hárem, ale toto ho nadlho umlčalo.
„Vy ho už nechcete?“ zmohol sa na otázku.
„Je mi ľúto, že som urobila takú hlúposť … Dnes to už nie je pravda. Váš astrológ mal pravdu s tým pohŕdaním a opustením.“
„Vy … ste sama?“
Prikývla.
„Ale cár Peter tvrdil … nie, to som vám nemal povedať …“ sadol si a oprel si tvár do dlaní.
„Cár Peter je Ľudovít … ten môj Ľudovít, ak mi rozumiete. Ale opustila som ho, lebo je veľmi mladý … lenže on to odmietol akceptovať …“
„Stretol som ho v Španielsku. Hovoril mi, že vás chce zobrať so sebou … Tak toto je tá tretia krajina vo vašom horoskope …“
Dlho sedeli oproti sebe a mlčali.
„Dám vám pripraviť kúpeľ. Iste ste unavený …“ vstala a zazvonila na slúžku. Dala jej niekoľko tichých príkazov a sama za ňou zavrela dvere. Potom si opäť sadla na svoje miesto.
Ibrahim držal v ruke prsteň, ktorý tam predtým položila.
„Tak je to pravda …“
„Bola to pravda.“
„A vy ľutujete …“
„Ľutujem … naozaj to veľmi ľutujem …“
Zobral jej ruku a navliekol jej prsteň na prst, kde pred chvíľkou ešte bol. Chytil ju za obidve ruky a mlčal.
„Vo vašej krajine by ma ukameňovali a vy …“
„Vrátil som vám prsteň … aj s tým želaním …“
„Mám odísť s vami?!“ prekvapene sa spýtala.
„Nie, nesmiem vás zobrať so sebou.“
„Kvôli čomu?“
„Lebo to nechcete vy.“
Večer sa stretli v kúpeli. Po kúpeli sedeli zabalení v plachtách na ležadlách. Na stolíku stáli rôzne fľaštičky s rôznofarebnými olejmi.
„Sľúbil som vám ukázať kúpeľ sultánovej najobľúbenejšej manželky a vy ste súhlasili.“
Usmiala sa. Vstal a spoza fľaštičiek vytiahol – britvu. Začudovane sa na neho pozrela a teraz sa usmial on: „Nebojte sa, neublížim vám. Ženy i muži tam u nás si holia telá. Je to nutnosť, lebo na chĺpkoch sa zvykne zachytiť olej a neskôr spolu s potom ničia odevy. Nikto nie je taký bohatý, aby si musel niekoľkokrát do roka kupovať nový odev alebo posteľnú bielizeň. A je to tak aj krajšie.“
„Nuž, je to vec zvyku a vkusu. Ale v našej krajine je mnohé nezvyklé. To ma budete holiť vy?“
„Áno. Sultánovu manželku smie takto vidieť iba sultán.“
Sledovala jeho ruky. Vôbec sa nebála, dokonca jej to bolo príjemné. Keď skončil, povedal jej:
„Teraz sa okúpete ešte raz. Pripravím zatiaľ zmes vonných olejov pre vás.“
Kým sa kúpala, šikovne otváral fľaštičky a do misky postupne odlieval oleje.
Vyšla z kúpeľa, zakrútila sa do plachty a ľahla si na ležadlo. Sadol si vedľa nej a v rukách držal vzácnu misku:
„Je tam trošku tymiánu na posilnenie tela, niekoľko kvapiek ružového oleja a trošku zmyselnosti, ktorá vás robí okúzľujúcou. Som nesmierne šťastný, že ste mi opäť dovolili dotknúť sa vášho tela.“
Odložil misku, uvoľnil plachtu, namočil ruku do misky a začal rozotierať olej po jej chrbte. Olej uvoľňoval a príjemne hrial, jeho ruky sa kĺzali po jej koži a tak krásne hladili …
„Ibrahim …“
„Prosím?“
„Pamätáte sa na naše prvé stretnutie – v pevnosti. Povedali ste, že ste nás s kráľom počúvali.“
„Je to náš zvyk nechať zajatcov osamote a počúvať. Vtedy sa zvyčajne začnú dohovárať, ako nás oklamať.“
„Prepustili ste nás oboch.“
„Pôvodne som si vás tam chcel nechať. Chcel som vás vymeniť od vášho kráľa za informáciu o sprisahaní proti nemu.“
„Ten list ste písali s týmto zámerom?“
„Naozaj som nevedel, že mu patríte. Chcel som od vás zistiť ako sa spojiť s kráľom a vymeniť tú informáciu o pápežovej zrade za kapituláciu vášho vojska. Ale hlavne som sa chcel presvedčiť, či ste naozaj taká netýkavka ako to o vás hovorili.“
„Tí kresťanskí Turci?“
„Nie. Hovorili o vás aj niektorí zajatci. Potom som si vypočul ten váš rozhovor.“
„Bála som sa, že kráľa zabijete …“
„Nemám rád zabíjanie. Vždy som sa pokúšal zvíťaziť rokovaním. Ale kresťania málokedy dodržali dohodnuté podmienky. Niekedy som to musel urobiť. Jeho ste však presviedčali, že mi veríte.“
„Verila som vašej duši … ale mohli ste sa správať ináč …“
„Chcel som sa správať ináč, ale tou dôverou ku mne ste ma odzbrojili. Keď som videl, ako vy vediete rokovanie a váš kráľ mlčí, zľakol som sa vás … Myslel som si, že takto ovládnete aj mňa. V islamskom svete by to bola samovražda nás oboch … Tak som vás radšej prepustil … aj s kráľom. Potom, keď ste sa stratili v tme, som to oľutoval.“

„Tak ste nakoniec boli predsa jeho Šahrazád,“ usmial sa kardinál.
„Áno.“
„Ako dlho tu bol?“
„Asi len tri mesiace. Potom prišiel posol a odvolal ho späť. Každý kráľ je rukojemníkom svojej krajiny.“
„Šahrazád … čítal som v kráľovej knižnici preklad tejto arabskej rozprávky. Len som nevedel, ako sa tam dostala …“
„Preklady arabských rozprávok mi priniesol Ibrahim. Ja som ich trošíčku upravila a darovala som ich kráľovi.“
„Upravila?“
„Reč moslimov je veľmi kvetnatá a Francúzi nie sú zvyknutí na také zdĺhavé opisovanie. Tak som ich trošku zjednodušila. Samozrejme, že som ich význam nezmenila, aj keď práve rozprávka o Šahrazád je úplne iná než bola skutočnosť.“
„Aj ten život ste videli?“
Prikývla a znovu začala rozprávať.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…