Stačí málo, aby sa ľudský Duch unavil. Nie je zvyknutý pracovať pravidelne, rovnomerne a neustále. Koľko Času mu ešte potrvá, kým si zvykne na to?

Nie je ľahké, Ľudia, pozerať sa na vás a mať pre to Porozumenie. Viníte okolo seba kadekoho, len nie a nie seba meniť.

Tak sa bude vyvíjať mnohé, aj bez vás Ľudia, väčšina ešte spí, mnohí sa už nezobudia.

Keď nová Doba nastane, spustí sa v Ľuďoch Pátranie bez toho, aby si povedali, koho vlastne budia. Bude od vás chcené, aby ste spoznali to bezduché Blúdenie. Rozlady vás budú ovládať, Nadávky vás budú napádať, aby ste vyjavili, čo je vo vás pravé. Aké Maslo máte, Ľudia, na Hlave. Ukáž sa Človek vo svojej Nahote, aby sa zalesklo vo svojej Prázdnote – pred tebou samým. Týmto nechal si sa omámiť? Toto si za Život pokladal? Zdochlina to v tebe bola, robila z teba Vola, čo viedla ťa Životom. Keby si sa jej chcel do Cesty vtedy postaviť, a svoje pokrivené napraviť, neprevalcovala by ťa. Topiaci sa aj Slamky chytá, tak by bolo bývalo s tebou. Ale ty si sa chcel presadiť, pred tým druhým ohradiť. Plotom, čo pichľavý bol, nepozeral si už na jeho Bôľ. Tak je to s vami, Ľudia, niekoho len Bolesti zobudia, na iných už nič neplatí. Zhyzdení ste a pichľaví, z vášho Presadzovania a Svojvôle.
Amen!