Ibrahim k nej pristúpil, chytil ju za vlasy a chcel jej niečo príkre povedať. Opreté telo však stratilo rovnováhu a bezvládne mu padlo k nohám. Chytil jej hlavu a nadvihol viečko. Oko zostalo nehybné, bola v bezvedomí.
Pustil ju a rozkričal sa na obidvoch. Zobral bič a bil schúlených sluhov po chrbtoch. Keď prestal, mali krvavejšie košele než Athénaïs šaty. Zahodil bič, kľakol si k nej a zobral ju do náručia. Jemne ju zobral a preniesol do jej kajuty. Potom ju zložil na posteľ a poslal po lekára. Celý čas sedel pri nej a sledoval starého muža, ako ju privádza k životu.
Konečne zavzdychala a otvorila oči. Potom ho zbadala a prudko sa posadila. Z očí jej šľahali blesky a rozkričala sa: „Čo tu chcete?! Bežte si do svojho háremu! Neviem načo tu strácate čas so ženou, ktorá nemá pre vás hodnotu ani ako otrokyňa! Nezaplatili ste za mňa nič, tak ma láskavo nechajte umrieť! Určite nebudete mať škodu! Vy nie!“
„Mlčte! Neviete poslúchať, ale ja vás to naučím!“
„Prosím! Zavolajte tých dvoch odroňov s bičmi a nechajte ma doraziť!“
„Ako si želáte!“ otočil sa k lekárovi a čosi mu rýchlo turecky prikázal. Lekár vyšiel a za chvíľku vošli namiesto neho dvaja eunuchovia s bičmi.
„Poprosíte o milosť, alebo vás dám zbičovať? Ale tentoraz nie cez šaty!“
Pomaly vstala z postele, vyzliekla si košeľu a schúlila sa na podlahe: „Môžete začať!“
Ibrahim vstal a mlčky sa prechádzal okolo nej. Potom zastal, rukou dal pokyn tým dvom a oni odišli.
„Oblečte sa! Berte na vedomie, že ste väzňom!“
„To som od okamihu, ako som s vami nastúpila na túto loď!“
Chcel jej niečo odseknúť, ale potom vyšiel a kajutu zamkol.
Zakrátko zakotvili. Ale aj po vystúpení z lode ju nechal strážiť, dokonca ju dal do háremu. Tam sa stretla s Gabrielle:
„Athénaïs, aj ty si Ibrahimovou manželkou?“ spýtala sa jej.
„Obávam sa, že on si to myslí.“
„Odporom nič nedosiahneš, len si ho popudíš proti sebe.“
„Aj s tebou takto zaobchádza?“
„Má právo zaobchádzať tak s každou svojou manželkou.“
„Prečo si mi to nepovedala, keď som ťa prišla navštíviť? Bola by som ťa odviedla domov.“
„Nechcela som odísť. Keď sa ty správaš k nemu milo, je milý aj on.“
„Si blázon! Ako mu môžeš niečo také tolerovať?“
„Nauč sa tomu rozumieť.“
„Nepoznávam ťa, Gabrielle. To ťa netrápi, že sa musíš neustále prispôsobovať iba ty? Veď ty nie si jeho žena, ale otrok!“
„Občas trápi, ale zvykneš si. Aspoň tu nebudem sama.“
„Gabrielle, utečieme odtiaľto. Sme v Taliansku, nebude to také ťažké.“
„Ak nás nájde, zabije nás. Nechcem nikam utekať.“
„Prečo chceš zostať s ním?“
„Ľúbim ho, Athénaïs, preto.“
„Je to ukrutník, ako môžeš milovať takého človeka?“
„Záleží od teba, ako sa on správa ku tebe.“
„Ja sa neprispôsobím, Gabrielle. Ujdem s tebou alebo bez teba. Rozmysli si to.“
„Ja … nemôžem utekať. Som chorá.“
„Vyliečiš sa, neboj sa.“
„Nie, Athénaïs. Mám rakovinu. Za chvíľu príde lekár a prinesie mi liek od bolesti. Ak chceš, uteč. Neboj sa, neprezradím ťa. Ak budeš potrebovať, pomôžem ti.“
„Gabrielle!“ rozplakala sa. „Na rakovinu umrela aj kráľovná Anna … bola som pri nej, kým nevydýchla naposledy.“
„Trpela veľmi?“
„Lekár jej dával nejaké lieky … Ale nakoniec bola takmer stále v bezvedomí …“
„Prečo si bola pri nej?“
„Želala si to. Diktovala mi, čo bude treba vo Francúzsku robiť … Mazarin už nežil. A hlavne si želala, aby som bola pri Ľudovítovi. Hovorila, že keď budem pri ňom ja, nič sa mu nestane. Ako sa len mýlila.“
„Prečo si ho opustila?“
„On opustil mňa. Zomrel.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.