Ján si ju pritúlil, zobral jej tvár do dlaní a chcel ju pobozkať. Keď už bol blízko jej tváre, zrazu sa zháčil. Otočil jej tvár na jednu stranu, potom na druhú a nakoniec ju prinútil zdvihnúť poriadne hlavu. A ešte raz si ju z oboch strán a so zdvihnutou hlavou prezrel.
„To bolo čo? Slučka?“ opýtal sa a potom prešiel prstom od jej jedného ucha popod bradu až k druhému uchu.
„Slučka,“ zašepkala. „Nikto si to nevšimol, iba ty.“
„Bořek?!!!“
„Nie … Luxemburg … vlastne ja …“
A začala rozprávať tak, ako sa jej pred očami začali objavovať obrazy z minulosti:
„Ty vieš, že ma nechal uniesť … už som ti o tom niekoľkokrát rozprávala. Ale aj tak nevieš všetko … Nikto nevie všetko …
Keď videl, že násilím u mňa nič nedosiahne – a presvedčili ho aj tie jazvy na mojom chrbte, lebo vedel, kto mi ich urobil a za čo – rozhodol sa, že si ma kúpi. Priniesol mi tri truhlice zlatých šperkov s drahými kameňmi a jeden náhrdelník mi chcel pripnúť. Vytrhla som mu ho z rúk a hodila som mu ho do hlavy so slovami, že väčšiu radosť by som mala, keby sa na ňom obesil. On bez slova odišiel a ja som zostala sama. Vedela som, že on sa na ňom neobesí. Čo keby som to teda skúsila ja?
Otvorila som truhlicu, ktorú som predtým zlostným zakopnutím zavrela a prehŕňala som sa v nej. Nakoniec som našla, čo som potrebovala. Bola to pevná zlatá reťaz s veľkými a pevnými ohnivkami. Dala som si ju na posteľ.
Večer, keď som vyhodila Luxemburga, som ešte chvíľku počkala, kým utíchnu jeho kroky v jeho komnate. Potom som si kľakla vedľa postele a dlho som sa modlila. Prosila som Boha o odpustenie za čin, ktorý som chcela spáchať. Po modlitbe som sa postavila na posteľ a reťaz som prehodila cez jej nebesá. Zaistila som ju a …
Keď som sa prebrala, sedel vedľa mňa Luxemburg. Od tej chvíle ma nenechával samotnú. Kým dovtedy ma iba väznil, potom ma už púšťal aj na prechádzky. Samozrejme, vždy bol pri mne. A keď nie on, tak niektorý z jeho sluhov. Dovolil mi zbierať byliny. Bolo to však veľmi neochotné povolenie, lebo mi nedôveroval. Bál sa, že keď tak dobre poznám rastliny, že ho otrávim.
Na konci prvej prechádzky sa ma spýtal, ako rozozná jedovatú bylinu od neškodnej. Prišla som k jeho koňovi a povedala som: Takto! Pred pysk zvieraťa som dávala striedavo byliny dobré i nie dobré. Potom som mu povedala, že kôň nikdy nezožerie jedovatú rastlinu, aj keby mal zahynúť od hladu.“
„Prečo si si chcela siahnuť na život?“ potichu sa opýtal.
„Krátko pred týmto únosom som dostala od otca list, že sa ma zrieka celá rodina. Mala som len Karla a deti. Ale keď sa medzi nás zamiešal Luxemburg, stratila som aj to. Chcel ma zobrať do Francúzska, kde by som znovu žila ako jeho väzeň … Moje deti chcel nechať v Čechách … Vieš si predstaviť, že by si žil celý život ako väzeň vedľa človeka, ktorý ti zničil všetko a ktorého neznášaš?“
„Pomáhal som utekať jeho milenkám. Pomohol by som aj tebe … Luxemburg bol mojím spojencom a aj na bojisku sme bývali vedľa seba.“
„Ako som to mohla vtedy vedieť?“
„Prečo si ho nezabila alebo neotrávila. Možno by to bol menší hriech ako to …“
„Ja … už som ti hovorila, že som to nemohla urobiť … už som ho poznala … a ľutovala som ho … Ja viem, že to nechápeš, ale nemôžeš predsa zabiť niekoho, kto ti priamo nesiaha na život!“
„Rozumiem ti veľmi dobre … Aj ja som bol zajatcom … a tiež som mohol utiecť, keby som zabil. Ani ja som to nedokázal. Zabíjať v boji je niečo úplne iné než vraždiť … Odpusť, neuvedomil som si to.
Videl som potom Luxemburga po návrate a videl som aj to, že sa zmenil. Veľmi sa zmenil. Nosil pri sebe tvoj obrázok a všade o tebe rozprával. Z tých rečí sa potom niečo dostalo aj do uší anglického kráľa.“
„A to si sa ako dozvedel?“
„Eduard poslal svojho vyjednávača, ktorý nám ponúkol veľkú časť zabratých území. A chcel za to teba. Luxemburg sa ponúkol, že pôjde do Čiech a že ťa privedie. Nechcel ťa dať Eduardovi, ale bál sa, že Angličan niekoho pošle do Prahy a jeho únos sa podarí. Tak išiel po teba radšej sám.“
„Tak on ma chcel vymeniť?!“
„Hovorím ti, že nie. Chcel ťa skryť vo Francúzsku. Bál sa, že Karol na teba nedá pozor. Ale ty si mu ušla. A ešte predtým si ho pripravila o korunu.“
„To ti povedal Karol?“
„Nie. Karol mi to iba potvrdil. Dozvedel som sa to od jedného nemeckého šľachtica, ktorý tú listinu videl …. Beáta, aj tak mi vŕta v hlave ešte jedna otázka. Luxemburg ťa nakoniec vrátil Karlovi sám od seba. Prečo?“
„Nuž, povedala som mu, že pri tom vekovom rozdiele a jeho dobrých zvykoch môžem byť aj jeho nemanželskou dcérou. Najprv mi odsekol, že je to hlúposť, ale nedalo mu to a začal si to zisťovať. Nakoniec prišiel na to, že síce ja nie som jeho dcéra, ale za ten čas, kým sa na ten môj únos pripravoval, iba v Čechách spal najmenej s dvomi vlastnými nemanželskými dcérami. A to ho poriadne zobralo.“
„On sa ti s tým priznal?“
„A komu to mal povedať? Karlovi alebo sluhom? Chcel, aby som mu poradila, ako zmyť hriech krvismilstva.“
„A čo si mu poradila?“
„Aby mal iba jednu milenku a aby od neho nebola mladšia o jednu alebo viac generácií. A že má činiť iba dobro. Asi si to naozaj zobral k srdcu, lebo zakrátko ma vrátil Karlovi. Ale nechajme už minulosť tak. Nie sú to príjemné spomienky.“
„Dobre, rozprávajme sa radšej o niečom príjemnejšom.“
„Výborne. Kedy vrátiš Francescovi jeho portrét?“
„Tak toto nevyzerá zďaleka na príjemnú tému.“
„A prečo?“
„Pretože mu ho vôbec nehodlám vrátiť. Taký skvelý hlavolam!“
„A nechcel by si na tom hlavolame vidieť radšej svoj portrét?“
„Ty niečo chystáš!“
„Už to mám prichystané. Pozri sa,“ vytiahla obraz a odkryla ho pred kráľovými očami.
Ján ho zobral do rúk. Pozorne si ho prezeral a oči mu šťastne žiarili ako malému chlapcovi.
„Chceš povedať, že to som ja? Veď tá tvár nemá ani jednu vrásku.“
„To je tvár tvojej duše a ako iste vieš, duša nestarne.“
„A to svetlo? A tie obrovské krídla? Francescovi si také nenamaľovala.“
„Tak ty mi neveríš?“ usmiala sa. Chytila ho za ruku a priviedla pred zrkadlo. „Pozri sa na seba. Ty vidíš nejaké vrásky?“
Jánov duchovný zrak sa otvoril a on skutočne videl to, čo bolo na obraze. Otočil sa k Beáte. Jeho zrak videl namiesto nej krásnu čistú bytosť so svetlom okolo hlavy, s žiarivou zlatou hviezdou na čele a s krídlami, aké mal aj on. Zmohol sa iba na to, aby zašepkal: „Richard mal pravdu … Tvoje šaty sú krásne.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.