Prešlo pár dní. Medzitým ju navštívili ešte ďalší sudcovia. Keď už z jej zámku odchádzal šiesty, napísala list a poslala s ním jedného zo svojich sluhov za de La Reyniem. Ten za ňou urýchlene prišiel ešte v ten istý večer.
„Chceli ste so mnou urýchlene hovoriť, pani markíza.“
„Poďte do mojej pracovne,“ vyzvala ho stroho a vykročila hore po schodoch. De La Reynie ju nasledoval.
„Pán policajný prezident,“ oslovila ho prísne len čo zavrela za nimi dvere. „Predpokladala som, že sudcovia a polícia vedia, čo je to diskrétnosť.“
„Pochopiteľne, pani markíza, že to vieme.“
„Tak to dodržujte! Pustili ste si jazyk na prechádzku a povedali ste vaším cteným kolegom, ako ste strávili u mňa poslednú návštevu!“
„To nie je nič zlé. Oznamujeme si medzi sebou, kto kam chodí, aby sme si nerušili kompetencie.“
„Kompetencie!“ vybuchla. „Preto mi prišli šiesti sudcovia zo Chambre Ardente ponúknuť svoje služby v rovnakej záležitosti!“
„Madam, v Chambre Ardente sú predsa aj kňazi!“
„No a? Vo Francúzsku majú aj kňazi milenky. Nie je to nič neobvyklé. Ale nejde o to. Ako sa môžem spoľahnúť na celý súdny dvor, že dôverné informácie, ktoré som vám povedala, niekto nezneužije pri vašej indiskrétnosti?! Ako mi to vysvetlíte?!“
„Obávam sa, že ťažko. Ako pochodili tí šiesti?“
„Vyhodila som ich. Slušne, vtipne a diskrétne, ale vyhodila! Vy mi teraz dajte záruku, že dôverné informácie o kráľovskom dvore nezneužijete!“
„Ako sa vám mám zaručiť? Politické informácie a informácie o milenkách sú dve rôzne veci. A zo súdneho dvora žiadne dôverné informácie neunikli.“
„Môžete to odprisahať?“
„Kedykoľvek. Čo tu robil kráľ v deň vašej revízie?“
„V to popoludnie dostal môj testament.“
„Vy ste sa chystali na smrť?“
„Veď ste mi aj vy ráčili oznámiť, že to celkom určite tak skončí, a keďže som aj ja ráčila predpokladať to isté, zariadila som sa podľa toho!“
„Ste obdivuhodná žena. Mám veľkú chuť zopakovať si posledný kúpeľ u vás.“
„To nepôjde.“
„Lebo sa hneváte na moju indiskrétnosť?“
„Nie, len nechcem aby Paríž klebetil o tom, že ste ma oslobodili iba preto, že si sudcovia našli miesto v mojej posteli.“
„Nečudujem sa, že pri vašej náročnosti väčšinou nemáte žiadneho milenca.“
„To je snáď moja vec, pán policajný prezident!“
La Reynie sa uklonil a odišiel.
V tú istú noc ktosi zabúchal na bránu jej zámku.
„Veličenstvo, čo tu robíte?“ začudovane sa spýtala keď ho uvidela.
„Athénaïs, musím s vami okamžite hovoriť! Poďte!“
Kráľ ju viedol za ruku po schodoch do jej pracovne. Zavrel dvere a spustil:
„Zle je! Ibrahima zajal pápež!“
„Odkiaľ to viete?“
„D’Estrées sa vrátil z Ríma na koni! Náhlil sa ako diabol. Obávam sa, že aj tento pápež mu bude chcieť oplatiť Candiu.“
„Do čerta! Musíme niečo vymyslieť!“
„Preto som za vami prišiel. Musíte niečo vymyslieť. Ibrahim mi povedal, ako ste dostali otca z jeho zajatia.“
„Neviem, ale vyjednávať s Turkami bola oproti tomuto detská hračka.“
Chytila si hlavu a nervózne sa prechádzala po pracovni. Kráľ pristúpil k stolíku a z karafy nalial dva poháre vína. Jeden jej podal. Vypila ho na dúšok. Vydýchla a povedala:
„Mám to! Ráno ideme do Ríma, pripravte sprievod.“
„Čo máte?“
„Zoberte vhodné dary pre pápeža. Cestou vám poviem celý plán. Teraz sa vráťte, prídem na dvor so svojím kočom. Ráno nech ste pripravení a modlite sa, aby pápež nebol s popravou rýchlo hotový.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.