Mladý kráľ sa rýchlo oboznámil s dvorom. Athénaïs ho očarila svojím vystupovaním. S noblesou a šarmom opravovala jeho chyby tak, že nakoniec vyzneli ako jeho prednosti. Bol by pre ňu urobil čokoľvek, nielen to, čo mu prikázal otec keď umieral. Kupoval jej drahé látky a jeho najlepší krajčíri šili iba pre ňu. On to všetko riadil, odobroval i kritizoval, až kým sám nebol so šatami spokojný. A nielen to, ku každým šatám jej daroval nový šperk. Ale nikdy sa jej nedotkol. Dokonca ani vtedy nie, keď jej pripínal na krk náhrdelník.
Zakrátko musel kráľ odísť. Bol preč dosť dlho, lebo politická situácia v Holandsku nebola dobrá.
Raz ráno jej slúžka priniesla balík a lístok, že je to dar od kráľa pre ňu. Sedela a zamračene sa pozerala na dar. Niečo sa jej nezdalo a tak balík ani nerozbalila, len sa prechádzala okolo neho. Z premýšľania ju vyrušil krik z chodby. Niekto sa dobýjal ku nej a komorná ho nechcela pustiť. Nakoniec neznámy aj tak otvoril dvere, nešetrne odstrčil slúžku a zavrel jej ich priamo pred nosom. Skôr než sa stačila spamätať, kráľovský dar ležal na polenách v kozube a olizoval ho oheň.
„Som nesmierne šťastný, že ste tú Pandorinu skrinku neotvorili …“
„Vy o tom viete viac?“
„Žiaľ, áno. Boli tam šaty pre vás. Poslala ich istá dáma, ktorej zavadziate vedľa kráľa.“
„Boli otrávené?“
„Sokyňa môže poslať iba otrávené šaty …“
„Kto ste, pane?“
„Vy ma už nepoznáte?“
Chvíľu si ho prezerala a nakoniec dostala zo seba:
„Gill … tak predsa ste sa dostali z kláštora …“
„Pomohla mi jedna inšpekcia … však viete … Kráľ ma nikdy nesklamal. Ale už musím ísť. Na záver jedna rada – večer na plese majte oči otvorené,“ hlboko sa uklonil a pobozkal jej ruku.
Večer ju na ples sprevádzal otec. Stáli bokom a upíjali si víno.
„Athénaïs, všetko prebolí, verte mi.“
„Otec, on umrel …“
„Viem, vraveli ste mi to. Teraz si myslíte, že žiadny muž nemá srdce, však? Omyl, aj muži majú srdce … Vy si myslíte, že keď príde znova na zem, že ho to nebude ťahať za vami?“
„Nebude sa na nič pamätať …“
„To je pravda, ale láska ho prinúti spomenúť si. Neveríte mi, dobre. Viete, kto je tá mladá slečna?“ vojvoda ukázal bradou k hlúčiku mladých slečien, takmer ešte detí.
„Ktorá?“
„V tých modrých šatách. Práve sa pozrela na nás,“ vojvoda kývol hlavou na pozdrav a usmial sa. Slečna sa zapýrila a už sa na neho nepozrela.
„Kedysi bola matkou madam Scarron, vašej sestry. Odišla z Fancúzska na Martinique a už som sa s ňou nestretol. Teraz je tu, len musím počkať, kým trošku vyrastie.“
„Otec, ste nenapraviteľný!“ zasmiala sa Athénaïs.
„Ju som naozaj miloval a aj preto som ju spoznal. A myslím si, že aj ju to ťahá za mnou. Videli ste, ako krásne sa zapýrila?“
„Dobre, ale ona je žena. Ak sa Louis vráti, ja budem stará.“
„Drahé dieťa, žijeme v časoch, kedy vek o vzťahu medzi milencami nerozhoduje. Pamätajte na to, keď ho spoznáte …“
Z rozhovoru ich vyrušil príchod markízy de Sévigné. Sprevádzal ju mladý muž.
„Pán vojvoda, som nesmierne potešená, že vás tu vidím,“ spustila sladko markíza a nechala si nonšalantne pobozkať ruku. Zavesila sa do vojvodu už ho nepustila. „Rada by som vám predstavila môjho synovca. Jeho meno je Gill, gróf de …“
Athénaïs úsmevom pozdravila mladého muža, ktorý iba pred niekoľkými hodinami spôsobil u nej taký rozruch.
„Drahá markíza,“ oslovila markíza Athénaïs, „od vašej komornej som počula, že vám jeho veličenstvo darovalo nádherné šaty. Myslela som si, že ich budete mať na sebe.“
„Drahá markíza, tie šaty sú skutočne nádherné. Ale majú jedinú chybu, nemôžem si ich obliecť.“
„Ó … veď vaši krajčíri poznajú vaše miery …“
„Kráľ ich pozná ešte lepšie … myslím, že tie šaty neboli od kráľa.“
Sévigné zbledla a podlomili sa jej nohy. Vojvoda ju zachytil.
„Ó, pán vojvoda … vaše ruky sú také jemné … nepôjdeme si zatancovať?“
Pri Athénaïs zostal gróf Gill.
„Chcem vám poďakovať, pane. Myslím, že už poznám odosielateľa,“ usmiala sa.
„Som potešený vašou všímavosťou. Smiem vás požiadať o tanec?“
„Nech sa páči. Prečo ste to urobili? Sévigné je vaša príbuzná …“
„Žiaľ, príbuzných si nemôžeme vyberať … Prečo? Možno za to vyslobodenie z kláštora, možno za niečo iné … Raz dávno ste zachraňovali život mne … možno preto.“
„Prepáčte, ale nespomínam si …“
„Ak dovolíte, pripomeniem vám to,“ usmial sa a viedol ju k obrazom, ktoré zdobili tanečnú sieň. Hneď na kraji visel portrét mladého muža.
„Kto je to?“ spýtala sa.
„Ja … vtedy. Urobili ste z Angličana Francúza a vďaka vám som prežil.“
„Vy viete o …“
„Kráľovi rytieri to predsa vedia, nie? Ale poďme tancovať.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.