Veľmi dlho čakala Beáta na Arnošta v hale jeho domu. Vedela, že vyučovanie mu už dávno skončilo. Objavil sa veľmi neskoro, keď už takmer zaspávala v kresle.
„Čo tu robíš?!“ začudoval sa.
„Čakám na teba.“
„A prečo?!“
„Máš so mnou štyri deti, Arnošt. Alebo chceš na ne zabudnúť tak, ako si zabudol na deti iných svojich mileniek?“
„Aké deti?“
„Tie, ktoré vychovávajú isté tri dámy na kráľovskom dvore. Ty o nich nevieš?“
„Už som ti hovoril, že možno, ale myslel som si, že sú Karlove.“
„Mal by si sa naučiť počítať. Ale prišla som kvôli mojím deťom.“
„Čo také súrne potrebujú tvoje a moje deti?“
„Dohodnúť sa, ako to bude s nimi ďalej.“
„Ako by to malo podľa teba vyzerať?“
„Jednoducho. Dvaja starší zostanú v Prahe. Ty im zaplatíš školy a dohliadneš na to, aby doštudovali. Dve mladšie deti zostanú so mnou.“
„To je všetko?“
„Áno. Vlastne ešte niečo. Jeden z tvojich synov ťa videl … s ňou. A tá osoba sa chvastala v jednej krčme tvojimi darmi. Zabúdaš na opatrnosť, Arnošt. Asi starneš. Dobrú noc.“
„Beáta!“
„Želáš si ešte niečo?!“
„Nie. Aj keď … kde budeš ty s tými mladšími deťmi?“
„Odídem z Prahy. Mám ťa po krk, Arnošt. A toho hlupáka Karla tiež. Keby si si aspoň overil to, čo ti niekto povie. Lenže ty si vždy robil predčasné závery!“
„Kam pôjdeš?“
„Pýtaš sa ma preto, aby si to zavesil na nos tomu hlupákovi?!“
„Nie!“
„Tak sa do toho nepleť!“ a odišla.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.