Na druhý deň v prestávke medzi prednáškami zavolala ku sebe kastelána Jána.
„Milý priateľ, neviem, čo sa stalo s pánom arcibiskupom. Zdá sa mi nejaký čudný.“
„Prečo si to myslíte, pani Beáta?“ s
„Mali sme sa dohodnúť na ďalšom učení u nás doma a on akosi … nemá záujem. Zaujímalo by ma, čo je za tým. Takto čudne sa nikdy nesprával.“
Ján sa na ňu usmial: „Nebojte sa, pani markíza, všetko zistíme.“
Poďakovala mu úsmevom.
Po vyučovaní, práve vtedy, keď si chystala ďalšiu prednášku na ďalší deň, niekto zaklopal na dvere kabinetu. Otvorila a stál tam Ján. Usmieval sa a hneď na ňu vychrlil:
„Zistil som vám všetko!“
Počkal, kým zavrie dvere a spustil:
„Pani Beáta, arcibiskup Arnošt má milenku!“
„Čože?! Arnošt a milenka?!“
„Aj nás to prekvapilo. Videl ho váš syn Řehoř. Arcibiskup sedel v koči a objímal sa s nejakou ženskou. Je to nejaká zámožná meštianka a včera v jednej krčme sa chvastala, na čo všetko jej dal arcibiskup peniaze a pretŕčala tam nejaký náhrdelník a prsteň. To videli Petr a Josef z našej fakulty. Dobré, čo poviete?“
„Budeme musieť počkať, kým pán arcibiskup vytriezvie … Ktovie, ako dlho mu toto bláznovstvo vydrží … Ďakujem vám milý priateľ. Zariadim sa podľa toho, čo ste mi zistili …“
„Rád som to pre vás urobil, pani markíza.“
Zavrela za ním dvere a rozplakala sa. Potom si utrela slzy, odložila prednášku a vrátila sa domov. Řehoř ju už čakal.
„Už ti to povedal?“ opýtal sa jej hneď.
„Ján? Áno.“
„Čo urobíš?“
„Poď do mojej pracovne.“
Syn ju poslušne nasledoval. Usadila ho, sama si sadla za stôl, zobrala si pergamen, namočila brko do atramentu a začala písať. Keď dopísala, osušila pergamen a podala ho synovi do ruky. Potom si zobrala druhý a znovu písala.
„Mama?“
„Prosím?“
„Prečo si sa rozhodla darovať mi tvoje panstvo?“
„Takmer tam nechodím a spravovať ho môžeš aj ty. Aspoň budeš mať príjem na to, aby si dokončil univerzitu. Druhé panstvo som práve teraz darovala Přemyslovi. Aby mal aj on peniaze na štúdium.“
„A ty?“
„Ponechávam si zatiaľ môj pražský dom. Chcem, aby ste boli nezávislí od vášho otca.“
„Z čoho budeš žiť ty?“
„Neviem. Kráľ mi zakázal učiť. Vraj vyvolávam pohoršenie a provokujem mužov.“
„To je hlúposť! Ako na niečo také prišiel?“
„Mal by si sa ho spýtať.“
„Nevysvetlil ti toto počínanie?“
„Kráľ nemusí nikomu vysvetľovať nič.“
„Prečo si nám dala svoje panstvá? Myslíš si, že Arnošt sa o nás nepostará?“
„Neviem, či sa postará alebo nie. Dozvedela som sa, že máte ešte troch starších súrodencov, o ktorých sa Arnošt nestará.“
„Vie o nich?“
„Neviem. Dozvedela som sa to iba dnes ráno. Spýtam sa ho.“
„Mama, kráľ spomínal, že pred ním si mala rada nejakého Řehořa … Volám sa po ňom?“
„To ti hovoril? Nie. Voláš sa po svojom otcovi. Arnošt dostal pri krste meno Řehoř. To druhé je jeho birmovné meno.“
„A … Přemysl?“
„To meno mu vybral Karol po svojich predkoch, ktorých si veľmi vážil. Ondřejovi vybral meno Arnošt, Miroslavovi ja a Janette ho vybral jej krstný otec. Už si spokojný?“
„Čo urobíš teraz?“
„Pôjdem do Arnoštovho domu a počkám si na neho. Každý rozchod musí mať nejaké pravidlá.“
„Už sa k nemu nevrátiš?“
„Nie.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.