„Karol, čo má znamenať tento list?!“ spýtala sa ihneď, ako zostali sami.
„Len to, čo si si tam už prečítala.“
„Tak ty mi zakazuješ učiť. A prečo?!“
„Aby som ťa uchránil od pokušenia.“
„Od akého pokušenia?“
„Aby si sa predvádzala a aby ťa muži neunášali.“
„Takže to s tým predvádzaním pochádza z tvojej hlavy! Čo si ešte Arnoštovi natáral?!“
„Povedal som mu iba pravdu. A povedal som mu aj to, že keď si bola vtedy s mojím otcom, necítila si sa až tak zle!“
„A to vieš odkiaľ?! Ty si jasnovidec?!“
„Nie. Videl som, ako si sa správala v mojom stane.“
„To som si mala pred tebou vraziť do srdca dýku?!“
„Nie. Musím priznať, že potom by s tebou nebola taká zábava …“ Karol ešte ani nedopovedal a obidve líca mu blčali po dvoch poriadnych zauchách.
„Zabijem ťa, Karol! Celkom určite ťa zabijem, ty hnusník! Tak ty sa opovažuješ o mne takto hovoriť pred inými?! Hanbi sa za to, čo robíš ty a nie ja! Akým právom si niečo také tvrdil pred Arnoštom?!“
„Jemu som povedal len to, že si sa až tak veľmi nebránila. A možno ti to aj vyhovovalo …“
Ozvalo sa plesnutie ďalších zaúch a krik, ktorý bolo počuť aj cez zavreté dvere:
„Tak mne to vyhovovalo, čo?! Preto si si musel najať celú armádu takých darebákov ako si ty sám! Bál si sa, že keby si bol so mnou sám zoči-voči, že ťa zabijem! A prisahám, že to by som aj urobila!!!“
„Beáta! Tak už dosť!“ ozval sa Karol a snažil sa vytiahnuť jej ruky zo svojich vlasov. Ale nech sa snažil akokoľvek, v hrsti jej zostal poriadny chumáč.
„Poď, niečo ti ukážem,“ povedal jej vtedy, keď ju už bezpečne držal za ruky a nehrozil ďalší útok na jeho bujnú hrivu. Ešte chvíľu ju musel takto držať, lebo bola poriadne rozzúrená a až potom, keď trošku schladla, viedol ju strapatý kráľ chodbou k obrazárni. Tam jej konečne pustil ruky. Zvesil zo stien tri obrazy a postavil ich pred ňu:
„Dobre sa pozri na tieto tri dámy.“
„Pozerám sa.“
„Nič ti neprichádza na um?“
„Akurát mená týchto dám. Toto som ja, toto je španielska princezná. Táto tretia je tvoja dcéra a Orlíkova nevesta.“
„Vieš, čo majú tieto tri dámy spoločné?“
„Nie.“
„Podobu!“
„Tá podoba nie je až taká veľká. Čo mi tým chceš dokázať?“
„Len to, že sa pred študentmi a inými mužmi naozaj predvádzaš. A výsledok? Mladí páni sa ženia s dámami, ktoré sa na teba podobajú!“
„Preháňaš! Predsa do toho nemôžeš počítať aj môjho syna!“
„Ale môžem! Vieš, čo mi povedal tvoj syn, keď tu bol naposledy?“
„Odkiaľ to mám vedieť?! Mňa si neráčil sem pozvať!“
„Tak tvoj syn mi povedal, že ľutuje to, že sa narodil práve tebe!“
„Až taká zlá matka som predsa nebola!“
„Tu nejde o to, či si bola zlá matka. Tu ide o to, že on jediný do teba nemohol byť zaľúbený!“
„Čože?! To ti povedal?!“
„Nie, ale dosť jasne mi to naznačil!“
„A čo ti presne povedal? Mne sa zdá, Karol, že vidíš veci také, aké nie sú!“
„No niečo v tom zmysle, že všetci ostatní by za teba skočili aj do ohňa.“
„Ale to nie je zlé.“
„Samozrejme. To nie je zlé! A Orlíkov syn sa kvôli tebe pobil!“
„Bránil moju česť. A to tiež nie je zlé.“
„Tak pre teba nič nie je zlé! Tebe sa to snáď páči!“
„Už viem, prečo si mi zakázal učiť. Ty jednoducho žiarliš na to, že niekto vie o niečom viac než ty. A tak sa ho snažíš odstaviť od toho, čo robí rád. Rozbiješ mu rodinu, rozbíjaš mu priateľstvá. Už si spokojný s tým, čo si urobil? Ale pokračuj ďalej! Na univerzite sú totiž profesori, ktorí vedia viac než ja. Môžeš ich vyhnať alebo uväzniť. Nakoniec, je to tvoja univerzita! Tento univerzitný rok doučím. Zostávajú ešte tri týždne do konca. To snáď prežiješ!“
„Tak ty prestaneš učiť?“ spýtal sa mierne.
„Zostáva mi ešte nejaká iná možnosť?“
„Beáta, vráť sa ku mne.“
„Tak preto si Arnoštovi natáral veci bez súvisu, však?“
„Chcem, aby si zostala so mnou.“
„Lenže ja nechcem!“
Otočila sa a odišla. Karol tam stál, pozeral za ňou a neopovážil sa ju zdržať.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.