Na druhý deň išiel Josef s Johannom a Natáliou do reálneho gymnázia. Bol to posledný vyučovací deň pred prázdninami a tak sa vlastne ani veľmi neučilo. Johann poslal Josefa do septimy na hodinu latinčiny, ktorú Josef ako budúci lekár ovládal naozaj vynikajúco. Josef, podobne ako Gerd, zobral však vyučovanie svojským spôsobom. Rozhodol sa, že bude dávať po latinsky nejaké matematické príklady, veď sa chcel zoznámiť s matematičkou. To však nevedel, že matematička akosi latinčinu neovláda.
„Pán profesor, ak by ste mi mohli ten príklad ešte raz povedať, ale prosím v inom jazyku ako v latinčine, tak vám ho vypočítam,“ ozvala sa Veronika.
„Aký jazyk by ste si želali, prosím?“
„Srbčinu alebo nemčinu, prosím,“ usmiala sa.
Josef jej príklad zopakoval po nemecky. Veronika ho vypočítala a tak dostala z latinčiny jednotku.
„Slečna, aké je vaše ctené meno, aby som vám mohol zapísať známku?“ opýtal sa Josef.
„Veronika…“
„Moment, to nechajte, skúsim si to nájsť v klasifikácii.“
Josef začal listovať klasifikačný zoznam a hneď našiel Veronikine údaje.
„Slečna, vy ste už plnoletá?“
„Áno, pán profesor.“
„A prečo ste ešte tu?“
„Viete, nemohla som chodiť do školy skôr, lebo ma starý pán riaditeľ sem nechcel prijať.“
„A smiem sa opýtať i na príčinu, ak to nie je tajomstvo?“
„Prečo nie. Nie je to moja hanba, ale skôr niekoho iného. Moji rodičia mu odmietli dať úplatok.“
„Aha! A čo robíte dnes po škole, ak to nie je tajomstvo?“
„Nie je. Pôjdem ku pánovi riaditeľovi domov, mám tam nejaké priateľky a pomôžem im upratať dom.“
„A to vás nečakajú doma?“
„Nie. Som sama. Rodičia mi už umreli.“
„A kde teda bývate? Nebývate s dievčatami u pána riaditeľa?“
„Nie. Mám ešte malého brata, o ktorého sa starám. Bývam v dome po rodičoch. Brat pôjde po škole so mnou. Chodí do sekundy.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.