Gróf mal obrovský majetok, ale sám ho nespravoval. Na to si už dávno najal spoľahlivého správcu, ktorý to robil namiesto neho. Gróf si v Paríži nechal vybudovať ateliér a venoval sa umeniu. Athénaïs si najprv myslela, že sa do ateliéru ukrýva pred svojou pratetou, ktorú nemohol ani cítiť. Nečudovala sa mu, napokon Sévigné neznášala väčšina Parížanov. Raz ju však pozval na súkromnú vernisáž a ona zistila, že jeho práca je nádherná.
Hoci Gill trávil väčšinu svojho času u Athénaïs, niekedy na neho prišli chvíle, keď sa potreboval od nej vzdialiť a radšej odišiel tvoriť do svojho ateliéru. Tento čas bol rôzny – niekedy to boli dva dni, inokedy aj celý mesiac.
Raz ráno jej povedal:
„Máte pekné telo.“
„Zbláznili ste sa? Aké telo už môže mať žena, ktorá priviedla na svet trinásť detí a má takmer celý život za sebou!“
„Keby som vás nepoznal, hádal by som vám štyridsať. Možno ani toľko. Viem, že máte viac rokov, nikdy ste svoj vek netajili … Nechceli by ste mi stáť ako model?“
„Model? Aký model?“
„Hľadám model na Venušu …“
„Vy máte horúčku! Šesťdesiatročná Venuša!?“
„Šesťdesiat ešte nemáte a nevadí vám ani tridsaťročný milenec. Dokonca sa mi zdá, že Peter tých tridsať ešte ani nemá. Mimochodom, už som hľadal medzi parížskymi slečnami, ale ani jedna sa na Venušu nehodí tak ako vy. Moja socha musí mať zrelosť ženy … a zároveň príťažlivosť … možno trošku zmyselnosti … a musí sa mi páčiť. A ak vám vadí iba vek, urobím vás mladšou. Na soche sa také drobné úpravy robia veľmi ľahko … Tak čo, súhlasíte?“
„Dúfam, že tá socha bude oblečená.“
„Už ste videli oblečenú Venušu?“
„Nie.“
„Ani ja!“ odpovedal jej a jeho ruka už maľovala na papier prvé čiary.
„Zabijem vás! Čo to maľujete?!“
„Venušu, už som vám to povedal.“
„Ale ja som vám to nedovolila!“
Odložil papier aj uhlík, prišiel k nej a chytil ju za ruky. Držal ju jemne ale zároveň pevne, aby sa mu nevyšmykla:
„Počúvajte, Athénaïs. Vaše telo potrebujem ako model. Keď umriete, zostane tu socha s vašimi črtami, vašou postavou, krásou … No tak, nebráňte mi v práci.“
„Pusťte ma!“
„Až keď mi dovolíte pracovať. Obávam sa, že keby som vás pustil, zničili by ste celú moju doterajšiu námahu.“
„Teda, vy ma poznáte,“ zasmiala sa. „Ak dáte tej soche inú tvár, dovolím vám to.“
„Tvár inej ženy? Zbláznili ste sa?! Vy sa vysmievate umeniu! Tá socha musí mať vašu tvár! Vašu, nie cudziu!“
„Vy hlupák, to chcete, aby ma v nejakom parku každý spoznal?! Už teraz sa o mne šíria reči …“
„No a čo?! Jedna klebeta navyše! Odkedy si práve vy robíte ťažkú hlavu z klebiet? Už som vám povedal, že zmením váš vek a tá socha bude aj tak na vysokom podstavci, takže vás nikto nespozná. A musím zmeniť aj účes, lebo moja Venuša bude mať vlasy v antickom uzle. A navyše nikto nebude predpokladať, že bývalá kráľova milenka zdobí jeho park vo Versailles. Všetci už vedia vďaka mojej premilenej tetke, že vás kráľ vyhnal.“
„A čo keď vám to aj tak nedovolím?“
„Odídem do Paríža a vo svojom ateliéri tú sochu urobím. Poznám dobre vašu tvár aj vaše telo.“
„Dobre! Maľujte ma! Dúfam, že umriem skôr, než to vystavíte v parku!“
Gill sa usmial a pustil jej ruky: „Ja dúfam, že neumriete tak skoro.“
Namaľoval si rôzne náčrty. Až keď bol s maľovaním spokojný, odišiel do Paríža. Kým nedokončil celú sochu, u Athénaïs sa neukázal.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.