Enrique súhlasil. Na ďalší deň sprevádzal Beátu na prednášku k budúcim lekárom. Asi uprostred prednášania zaklopal ktosi na dvere posluchárne. Beáta otvorila a vpustila prichádzajúceho dnu s otázkou: „Chcete sa dať liečiť?“
Muž prikývol. Ona sa obrátila k študentom:
„Mladí páni, je tu človek, ktorý potrebuje vašu pomoc. Kto z vás bude tohto muža liečiť?“
Z miesta sa zdvihol jeden mladík a zišiel dole k mužovi. Zároveň zišiel k nemu aj Enrique. Na očiach mu bolo vidieť, že má mnoho otázok. A tak kým mladý muž vykonával svoju prácu pod tichým dohľadom profesorky, kráľ sa potichu pýtal:
„Vy liečite žobrákov?“
„Liečime všetkých, ktorí našu pomoc potrebujú. Chudobu liečime s povolením kráľa.“
„A aký zmysel má takéto samaritánstvo?“
„Veľký, vaše veličenstvo. Po pražských uliciach takýmto opatrením nechodia chorí žobráci, ktorí by mohli šíriť nákazu na zdravých a naši študenti sa majú na kom učiť liečiť. Veď viete, že bohatých pacientov si naši lekári nepustia. Tak na kom sa to tí mladí majú učiť? Ja ich síce neučím ránhojičstvu, ale žobráci zjedia naozaj všeličo, takže sem prídu mnohokrát priotrávení. A to je ten hlavný účel. Samozrejme, je tu jedna dôležitá podmienka. Tí, ktorí sa chcú liečiť, musia prísť čistí.“
„Ten mladík si počína sebaisto a zdá sa mi, že nepotrebuje žiadne rady.“
„Áno, vaše veličenstvo, je to nadaný a šikovný mladý muž.“
„Bude z neho osobný lekár kráľa Karla?“
„Nie, pane. Pre kráľa pripravujem iného mladíka.“
„Prečo ste mu nedali tohto?“
„Lebo … je to môj syn.“
„Tak kráľ nechce, aby ho liečil vlastný syn?“
„Toto nie je kráľov syn.“
„A kráľ to vie?“
„Áno.“
„Takže Karol nechce, aby ho liečil syn jeho soka?“ Enrique sa usmieval.
„Vaše veličenstvo, vy by ste dovolili, aby vás liečil syn vášho soka a to zvlášť vtedy, keď by ste jeho matku ešte vždy milovali?“
Kráľovi zmrzol úsmev na perách. Chvíľku rozmýšľal a potom sa opýtal: „Karol vás ešte stále miluje?“
„Áno. Prečo by ma ináč trpel vo svojej blízkosti?“
„Ale aj vaša dcéra má iného otca.“
„Kráľove deti tiež nemajú jednu matku.“
„Môžete mi povedať, prečo ste odmietli ponuku môjho syna o ruku vašej dcéry?“
„Pretože moja dcéra ešte nebola ani hodinu na svete a už mala svadobnú ponuku. A ja chcem, aby si muža vybrala z lásky.“
„Bol by to ten najlepší politický sobáš, aký moje deti kedy uzavreli. Spojil by totiž Kastíliu s Francúzskom a Čechami.“
„A moja dcéra by bola obyčajným politickým rukojemníkom ako sú všetky kráľovné alebo princezné. Ja som mala viac šťastia. Ja som si svojho muža vyberala sama.“
„A nebolo to naopak?“
„Nie, nebolo. Všetkých mužov, s ktorými som žila, som si vždy vyberala sama.“
„Neverím.“
„To je vaša vec.“
„Čím si vás teda získal kráľ Karol?“
„Tým, že sa kvôli mne zmenil k lepšiemu.“
„A kráľ Ján?“
„Prečo si myslíte, že si ma získal aj on?“
„Vaša dcéra sa predsa narodila vo Francúzsku.“
„To nie je dôkaz. Mohla sa narodiť hocikde inde.“
„Čím by som si vás získal ja?“
„Ničím.“
„To znamená, že som si vás už získal?“
„To znamená, že moje miesto je v Čechách pri kráľovi Karlovi.“
Enrique sa posmešne usmial, ako keby hovoril: „To sa ešte uvidí.“ Nahlas však povedal: „Chcem, aby ste mi z tohto študenta pripravili osobného lekára.“
„To nepôjde, vaša milosť. Záujem o môjho syna prejavil švédsky kráľ.“
„Vyučte mu iného vášho syna. Tohto si zoberiem ja do Kastílie.“
„Nie je mojou vecou rozhodovať v tejto záležitosti. Musíte sa dohodnúť s kráľom.“
„Matka vari nemá prednostné právo rozhodnúť o svojich deťoch?“
„Ja za svoje deti nerozhodujem. Chcem, aby to urobili sami.“
„To si potom asi deti nectia vlastných rodičov, keď sa im nestarajú o budúcnosť,“ opäť sa posmešne usmial.
„V Čechách sme v rozhodovaní o vlastnom živote slobodní. Nanútená budúcnosť je horšia ako nezáujem,“ odpovedala mu pokojne a ešte sa aj usmiala.
Enrique zostal ticho. Po prednáške však zašiel za Karlom a žiadal si od neho Beátinho syna Řehořa za svojho lekára.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.