Univerzitný rok bol v plnom prúde, keď kráľ opäť prijímal štátnické návštevy, ktoré do Prahy priviedla zvedavosť. Beáta bola všetkých uvítacích ceremónií ušetrená, lebo celý čas jej zaberalo vyučovanie. Lenže návštevy vždy skončili na univerzite, lebo muži chceli vidieť, ako učí žena. A o tom, že s jej učením boli spokojní svedčilo aj to, že vždy takouto návštevou pribudli niekoľkí noví študenti.
V ten deň práve prednášala lekciu z diplomacie ako dôjsť cielenými otázkami k určitým záverom, keď zbadala v posluchárni kráľa. Vedľa neho sedel neznámy muž, podľa oblečenia šľachtic a cudzinec. Správal sa sebavedome a bolo vidieť, že nie je zvyknutý na odpor. Počas krátkej prestávky si zavolala k sebe Jána, Orlíkovho syna a spýtala sa ho, kto je ten muž. Ján nevedel, ale netrvalo dlho a prišiel s odpoveďou:
„Pani Beáta, je to španielsky kráľ Enrique II.“ Ján sa obzrel smerom ku kráľom.
„Mladý pán, zabúdate na pravidlo diplomatov číslo jedna – nikdy sa nepozeráme na osobu, ktorú práve ohovárame,“ pokarhala ho s úsmevom a brkom mu klepla po nose. To neušlo pozornosti hosťa a zdvihol sa z miesta. Hoci sa Beáta nepozerala priamo tým smerom, zbadala to.
„Ján, ďakujem za informáciu a teraz si choďte sadnúť. Neznámy hosť ma chce práve osloviť. Ale ja sa s ním takto zoznamovať nehodlám,“ vstala a pokračovala v prednáške. Kráľ si s nevôľou sadol a ona sa tvárila, že si nič nevšimla. Rozprávala im o tom, že mnohé sa možno dozvedieť aj s tých najobyčajnejších otázok, len si treba vedieť predstaviť súvislosti.
„Teoretický výklad máme za sebou, uveďme si niečo z praxe. Budem vám dávať otázky a vy mi budete pravdivo odpovedať. Začíname. Mladý pán, mohli by ste mi povedať, čo vás priviedlo do Prahy?“ a ukázala na opačnú stranu posluchárne, úplne inde než sedeli obaja králi. A tak striedavo vyvolávala študentov až prišla ku kráľom.
„Pane, akými jazykmi sa s vami môžem dohovoriť?“ a ukázala na kastílskeho kráľa.
„Španielsky, latinsky, taliansky a francúzsky,“ odpovedal sebavedome.
Usmiala sa a znovu pokračovala z opačného konca posluchárne. Zanedlho sa však znovu dostala aj k hosťovi.
„Pane, váš šľachtický titul podlieha kráľovi?“ spýtala sa opäť hosťa.
„Nie, nepodlieha,“ odpovedal ešte sebavedomejšie.
Opäť prešla so svojimi otázkami poslucháreň a tretí krát sa obrátila na kráľa:
„Aké bolo počasie v Kastílii, keď vaša milosť odchádzala?“
„Svietilo slnko, ako vždy.“
Karol, ktorý bol do tejto chvíle zachmúrený, sa začal usmievať. Beáta sa obrátila k poslucháčom:
„Milí priatelia, dovoľte mi, aby som medzi nami privítala jeho veličenstvo kastílskeho kráľa Enrique II., ktorý je hosťom jeho veličenstva cisára Karla IV.“
Študenti vstali a potleskom privítali kráľov. Enrique sa snažil usmievať, ale bolo vidieť, že takto sa s Beátou zoznámiť nemienil. Napriek všetkému vstal a ľahkým úklonom poďakoval za prejavenú poctu. Len čo potlesk stíchol, pokračovala:
„To by bolo k dnešnej prednáške všetko. Má niekto nejaké otázky?“
Nikto zo študentov sa neozval. Už veľmi dobre poznali jej pôsobenie. Začali sa baliť a rozchádzať. Pred odchodom sa pri nej zastavil Ján a potichu sa spýtal:
„Prečo ste nám ho takto pompézne predstavili, veď pred prednáškou ste sa s ním nechceli stretnúť?“
„Aby som mu nemusela strúhať hlboké poklony. Ako ste si iste všimli, takéto zoznámenie sa bez nich zaobišlo.“
Ján sa usmial a odišiel. Po odchode študentov zostali s ňou v posluchárni obaja králi.
„Ja by som niekoľko otázok mal,“ ozval sa Enrique a schádzal ku nej. Karol ho nasledoval.
Usmiala sa a on pokračoval: „Ako ste zistili, kto som?“
„Veľmi jednoducho, vaša milosť,“ uklonila sa. „Keď som vás zbadala, nevedela som, kto ste. Ale keď som videla vedľa vás sedieť jeho veličenstvo, už som vedela, že nie ste taká obyčajná návšteva a snažila som sa zistiť, kto teda ste bez toho, aby som sa vás na to priamo opýtala. Moja prvá otázka bola, akými jazykmi sa s vami dohovorím. Ako prvý ste spomenuli španielčinu. To mi povedalo veľa. Lebo každý, kto ovláda viac jazykov, zvyčajne prvý uvádza svoj rodný jazyk. Moja druhá otázka bola, či váš šľachtický titul podlieha kráľovi. Lebo to, že ste šľachtic, som videla jednak podľa vašich šiat a tiež podľa vášho vystupovania. Chcela som zistiť, či ste kráľ alebo iba jeho vyslanec. Vaša odpoveď bola jasná. Moja tretia otázka bola zdanlivo od veci. Pýtala som sa, aké bolo počasie v Kastílii pri vašom odchode. Vy ste mi povedali, že svietilo slnko. Tým som zistila, z ktorej krajiny pochádzate. Keby ste mi povedali – neviem – musela by som sa pýtať ďalej.“
„Aké geniálne jednoduché. Všetka česť, madam, chýry o vašej múdrosti, výrečnosti a kráse sú skutočne pravdivé,“ kráľ sa hlboko uklonil a pobozkal jej ruku. „Rád by som sa učil od vás.“
„Vaše veličenstvo, to nezáleží odo mňa.“
„Čo ešte vedia vaši študenti?“
„Veľa vecí, ktoré sa na iných univerzitách neučia, vaša milosť.“
„Zaujímalo by ma, aké sú tie výnimočné veci.“
„Okrem umenia diplomacie učí pani markíza našich študentov najvyššiemu umeniu liečenia,“ zamiešal sa do rozhovoru Karol.
„Umenie liečiť sa učí aj na iných univerzitách.“
„Lenže nie tak ako u nás. Naši kandidáti medicíny sú pripravovaní nielen pre štátne služby, ale aj na záchranu životov kráľom. Napríklad jedmi,“ dodala Beáta.
„Jedy na univerzite?“
„Neučia sa ich všetci. Iba tí najlepší a nie je to verejné učenie,“ poznamenal Karol.
„Čo budete s toľkými odborníkmi robiť?“
„Nie je ich až tak veľa. Môžeme ich ponúknuť do služieb iným kráľom, cirkevným hodnostárom a podobne.“
„Takže aj ja by som si mohol vybrať osobného lekára?“
„Pravdaže, ak už nie sú sľúbení iným kráľom.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.