Na druhý deň bola Beáta u Karla na hrade. Prechádzala práve nádvorím, keď pricválal jazdec. Kôň zastal, jazdec zoskočil a pozdravil ju úklonom i slovami: „Dobrý deň, pani Beáta!“
Pozerala sa do mladej tváre, ale mladíka nepoznala.
„Pane, vaša tvár mi je známa, ale neviem si spomenúť na vaše meno. Pomôžete mi?“
„Som Ján, syn rytiera Orlíka, pani.“
„Ján! Och, ako ten čas beží! Pamätám si vás ako malého chlapca. Hrávali ste sa s mojimi synmi! Čo robíte v Prahe?“
„Prišiel som za otcom. Chcem študovať a potrebujem jeho povolenie a … jeho peniaze.“
„To je dobre, že chcete. Na ktorej fakulte by ste sa chceli učiť?“
„Na právnickej. Rád by som sa stal diplomatom.“
„Diplomatom? To je veľmi náročné povolanie … Ale myslím si, že vy by ste to zvládli. Dokonca by som mala pre vás aj prácu. Lenže … musíte študovať.“
„Aká je to práca?“
„Taká, ktorá by sa vám určite páčila. Prehovorte otca, nech vás do tej školy dá. A príďte mi povedať, ako ste pochodili. Ak by otec nepovolil, pomôžem vám v prehováraní. Dobre?“
Usmial sa na ňu: „Ďakujem vám. Určite za vami prídem.“
Asi o hodinu klopal Ján na jej dvere. Jeho široký úsmev povedal všetko.
Dni utekali, Beáta učila a pred študentmi vyzerala vyrovnane a milo. Dokázala odpovedať na každú otázku, ktorú jej študenti dali. A vždy odpovedala príkladom zo života. Už po mesiaci sa ukázalo sa, že Arnošt mal pravdu. Mladí si Beátu a jej neštandardné metódy výučby obľúbili a to ako mladí páni tak aj mladé dámy.
Za pár mesiacov Beáta s Arnoštom spoznali študentov a rozdelili ich do svojich vrstiev – nadaní, menej nadaní ale usilovní, usilovní ale bez talentu a … drevá. A potom začalo separátne vyučovanie tých najšikovnejších v ich dome …
V práci ubiehal prvý rok Beátinho prednášania. Giovanni býval celý čas v Beátinom dome a snažil sa ju presvedčiť o svojej vernosti. Maľoval v ateliéri a keď mala aj ona čas, maľovali spolu.
„Ako dlho sa chceš ešte presviedčať o mojej vernosti?“ opýtal sa jej raz pri práci.
„Giovanni, ja si ťa nemôžem zobrať. Ja už s jedným mužom žijem.“
„A smiem vedieť, kto to je? Ja tu totiž iného muža nevidím.“
„Je to otec mojich detí.“
„Naozaj? A kto to teda je?“
„To ti nemôžem povedať.“
„Ja si to zistím. Ale aj tak si myslím, že nikoho nemáš a s otcami tvojich detí už aj tak nežiješ.“
„Myslieť si môžeš to, čo chceš.“
O dva dni prišiel za ňou:
„Beáta, ako to, že tvoje deti ani nevedia, kto je ich otcom?!“
„Ty si sa ich pýtal?“
„Pýtal som sa tých najstarších.“
„A čo ti povedali?“
„Čo mi povedali?! A to sa ma pýtaš ty?! Povedali mi, že im to v pravý čas oznámiš, ale že to ešte nevedia.“
Beáta sa zasmiala.
„Tak tebe je celá moja námaha na smiech!“
„Upokoj sa, milý priateľ, tvoja námaha mi vôbec nie je na smiech. Deti nevedia meno svojho otca preto, aby ho neohrozili, keby sa náhodou niekde preriekli. Vieš predsa o tom, že všetky deti hovoria pravdu.“
„Aj tak si myslím, že sa iba vyhováraš! Prečo si ma nechceš zobrať?“
„Už ti hovorím aspoň stý raz, že žijem s iným mužom. Preto!“
„Netáraj, žiadneho iného muža som u teba nevidel! A navyše, ešte od toho rokovania s pápežom mi vôbec nechceš povedať, kto som bol vtedy, keď Ježiš žil na zemi. Pomaly si začínam myslieť, že som bol Judáš!“
„Nebol si Judáš. Bol si vtedy malý chlapec. Riman. Volal si sa Markus.“
„Prečo si mi to tak dlho nechcela povedať? Veď na tom nie je nič zlé.“
„Dobre, porozprávam ti o tomto živote.“
Odmlčala sa. Pred očami sa jej objavili obrazy z minulosti. Začala rozprávať.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.