Luigi, Pierre, Juan a Rodriguez celý čas trávili s ňou. Býval pri nich aj Karol a Arnošt. Pravdaže, ak nemali práve vtedy iné povinnosti. Preberala s nimi všetko, čo si priniesla na pergamenoch z otcových pokusov, každý jed, aké má príznaky a ako sa pripravuje potrebný protijed. Ukázala im aj potrebné rastliny a Pierre si z nich robil dokonca herbár.
Lenže čas sa krátil a blížil sa termín začiatku nového univerzitného roka a tým sa blížil aj čas ich odchodu z Prahy.
Nadišiel deň otvorenia nového univerzitného roka. Po chodbe kráčala Beáta s Karlom. Išli k posluchárni, ktorú jej pridelil. Bola to maličká miestnosť, ktorá sa dala na tento účel použiť bez toho, aby vzbudila neželanú pozornosť.
„Karol, uvedieš ma?“
„Nemám na to čas niekoho uvádzať. Ale ty máš odvahy na rozdávanie. Uveď sa sama!“ a zrazu ho nebolo.
„No počkaj, zbabelec jeden! Tak toto ti nedarujem!“ zastrájala sa mu v duchu.
Zastala pred dverami posluchárne. Bolo jej na omdletie. Zhlboka sa nadýchla, stlačila kľučku a rázne vošla. Poslucháreň stíchla. Beáta sa poobzerala okolo seba, usmiala sa, hlboko sa poslucháčom uklonila až sa jej sukne šiat takmer rozprestreli doširoka na podlahe. Potom vstala, ešte raz sa usmiala, pohodila hlavou a začala:
„Vážené dámy, vážení páni, som veľmi potešená, že vás budem smieť učiť tajomstvám, ktoré sa na univerzitách neučia. Nie sú to tajomstvá, o ktorých sa píše v knihách, ale ktoré prináša sám život …“
Vtedy ho zbadala! Sedel úplne vzadu v kúte a zvedavo sledoval, ako si dá sama rady …
„A na záver dovoľte, aby som medzi nami privítala jeho veličenstvo česko-nemeckého kráľa a rímskeho cisára Karla IV. Jeho veličenstvo by vás rado osobne privítalo na tejto pôde a povedalo vám niekoľko milých slov na začiatok.“
Beáta sa usmiala a uklonila sa smerom ku kráľovi. Zato Karol na ňu zazrel a veľmi neochotne začal vstávať. Študenti vstali a potleskom ho sprevádzali až kým neprišiel k Beáte. Keď už bol dole pri nej, hlboko sa jej uklonil a pobozkal jej ruku. Potom sa otočil k študentom a začal:
„Milí priatelia! Je mi veľkou cťou, že práve na tejto univerzite môžem privítať toľko vedychtivých mladých ľudí, ktorí túžia po poznaní. A je mi rovnako veľkou cťou, že na tejto univerzite bude prednášať krásna a múdra dáma, prvá žena-profesorka na svete. Táto dáma reprezentovala pred celou Európou Česko-nemecké kráľovstvo k našej spokojnosti a vďaka jej grandióznemu umeniu diplomacie získala pre naše kráľovstvo to, čo sa nikomu pred ňou ešte nepodarilo. Markíza Beatrix!“ ozval sa dlhotrvajúci potlesk. Keď po dlhej chvíli utíchol, kráľ pokračoval: „Prajem vám všetkým veľa úspechov, trpezlivosti a spokojnosti v novom univerzitnom roku.“
Kráľ sa uklonil poslucháčom a potom omnoho hlbšie Beáte a pobozkal jej ruku. Potom si opäť sadol na svoje miesto v posluchárni a čakal, ako bude učiť.
Beáta počkala, kým si kráľ sadne. Medzitým si prezerala poslucháčov. Potom začala:
„Vážení páni, čas pokročil a my sme sa zišli v tejto posluchárni, aby ste sa naučili liečiť. A to liečiť dobre a úspešne. Nebudeme si hovoriť o poznávaní chorôb, to sa učíte inde. Budeme sa venovať špeciálnym liekom. Ale to nie je všetko. Okrem rozumu budeme vzdelávať aj dušu. Čo to znamená? Na to je jednoduchá odpoveď. Budeme dbať na to, aby každý lekár, ktorý opustí túto univerzitu bol nielen učený a mal určité vedomosti, ale predovšetkým aby bol z neho dobrý človek, lebo bez dobroty srdca sa nedá liečiť. Aby bol slušný a dokázal mať porozumenie s každým, kto raz bude odkázaný na jeho pomoc. Každý z vás musí byť pripravený nielen na to, že bude liečiť kráľa, ale aj na to, že niekedy bude liečiť viac zbojníkov alebo žobrákov než šľachticov. A nesmie mu to byť proti vôli. Preto každý lekár musí byť pokorný.“
Po týchto slovách sa zdvihli traja študenti a opustili poslucháreň. Beáta však pokračovala ďalej: „Lekár, ktorý chce byť úspešný, sa musí riadiť Ježišovými slovami: Miluj blížneho svojho ako seba samého. A keď Ježiš hovoril blížneho, mal na mysli aj ľudí, s ktorými sa neznášame a svojim učeníkom hovoril: Milujte svojich nepriateľov. Vedel by mi niekto z vás vysvetliť, čo tieto slová znamenajú?“
Zdvihol sa jeden študent: „Takéto slová počúvame iba v kostoloch. Chcete povedať, že vy sa nimi riadite v živote?“
Pozrela sa študentovi do očí a smelo mu odpovedala: „Áno, snažím sa nimi riadiť celý život.“
Mladík na ňu pozrel a povýšenecky sa spýtal: „A čo z toho máte?“
Oprela sa o katedru a pozrela sa smerom k nemu: „Veľa. Pretože iba ten, kto lásku dáva, môže ju dostať späť od iných. Nemusíte mi veriť, ale poviem vám príbeh, ktorý sa mi nedávno stal. Cestovali sme ako malá skupinka na návštevu. Cestou nás prepadli zbojníci a chceli nás zabiť. Bránili sme sa a ubránili sme sa. Jeden ťažko ranený zbojník zostal ležať. Prišla som k nemu a ošetrila som mu rany, aby netrpel ešte viac. Nuž veľmi milá som k nemu nebola, veď aj on nám siahal na životy. Ale on bol vďačný za každú drobnosť. Najprv sa čudoval, prečo mu pomáham a potom mi prezradil, kto si objednal našu smrť a vlastne nám tým zachránil život. Ten jeho sa už nedal vrátiť, to zranenie bolo veľké, ale aspoň sa mu zmiernilo utrpenie. On oľutoval a ja vďaka jeho informáciám žijem.“
„A to vám máme veriť?“
„Nemusíte. Je to vaša vec,“ pokojne mu odpovedala.
Poslucháreň stíchla tak, že by bolo počuť aj padnúť ihlu. Čakali, čo bude ďalej. Beáta ich zaujala. A tá pokračovala tak, ako keby učila odjakživa.
„Tak ako bolo?“ spýtal sa jej hneď po príchode Arnošt.
„Ani sa nepýtaj,“ vzdychla nešťastne. „Hneď na začiatku mi utiekli traja študenti.“
„A čím si ich tak vyplašila? Veď si chcela byť na nich ako med.“
„Spomenula som, že lekár má byť pokorný a má liečiť aj zbojníkov a žobrákov.“
„Tak buď rada, že ti ušli práve takíto. Len si spomeň na Jánovho lekára vo Francúzsku.“
„Ale aj tak je to zlé,“ rozplakala sa. „Karol asi nebude nadšený. Pripadám si ako úplné nemehlo. Asi mal pravdu, neviem učiť.“
„Neplač, veď si aj tak nečakala, že ťa prijmú s otvoreným náručím. Ich otcovia to je jedno o oni sú druhé – nie vždy platí, že aký otec taký syn. Len ti tí mladí výrastkovia dávajú najavo, že si žena. A ty veľmi dobre vieš, ako sa v tejto krajine muži správajú k ženám. Ale ty to zvládneš, neboj sa,“ Arnošt ju hladil po vlasoch a ďalej ju utešoval: „Zvládla si Karla a, medzi nami, tiež vtedy nebol o nič lepší. Ale na to si už za tie roky asi zabudla. A Lodovico? Tiež si ho nezvládla za jeden deň a teraz prišiel sem, aby sa od teba učil. A Richard? Pamätáš sa ešte, ako sa k tebe správal? Keď umieral, chcel, aby si bola pri ňom a to nebol žiadny mladík. A ostatní? Len sa dobre rozpamätaj. Ak niečo začína zle, vôbec to nemusí tak skončiť.“
„Arnošt, ty si poklad,“ pošepla a pritúlila sa k nemu.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.