„Načo chceš niektorých učiť, ako sa miešajú protijedy?“ kráľova otázka ju vrátila späť do prítomnosti. „Napríklad na to, aby králi zbytočne neumierali. Ak skončia aj univerzitné vzdelanie ako lekári, mohol by si ich potom ako odborníkov ponúknuť iným panovníkom a z prostriedkov, ktoré by si takto získal, by si financoval napríklad miesta pre nadaných, ale chudobných študentov. Mimochodom, Karol, nikdy si mi nepovedal, kto ťa dal vtedy otráviť. Spomínal si iba, že stopy vedú do Francúzska. Myslela som si, že kráľ Ján si s tebou vyrovnáva nejaké rodinné účty, ale dnes viem, že to Ján nebol. A viem to celkom určite.“
„Povedal ti to?“
„Nie, ale on by nebol schopný takej podlosti. Tak kto to bol?“
„Prečo ťa to zaujíma po toľkých rokoch?“
„Podľa spôsobu, akým sa vyhýnaš odpovedi, by som povedala, že to bola nejaká vplyvná bývalá milenka. Mám pravdu?“
„Máš.“
„Prečo si ma neupozornil na túto vec pred odchodom do Francúzska?“
„Lebo nám už nič nehrozilo.“
„Ty si sa o ňu postaral cez Jána. Teraz mi je to jasné. Čo sa s ňou stalo?“
„Vzhľadom na to, že je to žena a je to markíza, bola tajne uväznená v kláštore.“
„Prečo si ju opustil?“
„Kvôli tebe.“
„Chceš povedať, že tie dlhé roky dokázala čakať na pomstu?“
„Nie. Bolo to krátko predtým. Chcela sa stať mojou oficiálnou milenkou namiesto teba.“
„Veď my sme už vtedy nežili spolu …“
„Chcela, aby som ťa vyhnal, aby sa mohla na tvojom mieste slniť ona. Ale vráťme sa k veci. Myslíš si, že králi sa budú zaujímať o lekárov, ktorých vzdelávala žena?“
„A prečo nie? Nakoniec to bude fungovať tak ako tá moja exkomunikácia. Nikdy si v Prahe nemal toľko návštev, ako práve vtedy. Každý kráľ chcel vidieť ženu, ktorá utiekla pápežovi.“
Prvýkrát Karol mlčal. Prechádzal sa s rukami za chrbtom a premýšľal. Nakoniec sa postavil oproti nej a povedal: „Ja to teda skúsim. Tvoje rady mi vždy pomohli. Ale aj tak, neviem, neviem …“
„Karol, ja som už učila. Bolo to dávno, veľmi dávno. A jedným z mojich žiakov si bol aj ty. Učila som ťa všetko, čo nás naučil Ježiš …“
„Nepamätám sa na niečo také.“
„Nemôžeš sa pamätať. Bolo to v úplne inom živote. Bol si vtedy Grék …“
Cestou späť sa jej opýtal: „Bola si už v kúpeľoch?“
„Bola.“
„Páčilo sa ti tam?“
„Páčilo. Ale niečo by som ešte zlepšila.“
„A čo takého?“
„Niečo na spôsob rímskeho kúpeľa.“
„Fíha! A čo to má konkrétne byť?“
„Rímsky kúpeľ. A to takým spôsobom, že tam budeš pozývať významných hostí a predvedieš im ten kúpeľ osobne.“
„Tak to aby som dal prerobiť niektoré miestnosti. Máš nejaký návrh?“
„Keď sa vrátime, namaľujem ti to.“
Prešlo pár dní a kúpele boli upravené podľa Beátinho návrhu. Prvými kráľovými hosťami boli štyria profesori z Parížskej univerzity a Arnošt. A kráľ zavolal aj Beátu, aby tam predviedla to, čo navrhla a on sám bol veľmi prekvapený výsledkom.
Stalo sa to niekoľko dní pred začiatkom univerzitného roka. Kráľovi hostia sa práve vrátili z kúpeľov a ubytovali sa na hrade. Kráľ dal vystrojiť na ich počesť slávnostnú večeru. Pri večeri zostalo Arnoštovi zle. Beáta to zbadala a hneď priskočila k nemu a vzápätí ho nechala preniesť do jeho komnát.
Počas hostiny podišla ku kráľovi a niečo mu pošepla. Potom išla ku Pierrovi a zobrala ho so sebou. Všetko sa udialo rýchlo a nikto si nič nevšimol. Pri Arnoštovi boli iba jeho sluhovia, keď prišla s Pierrom a priniesli mu protijed. Sluhov poslala von.
„Arnošt, priniesli sme ti liek. Musíš ho vypiť až do dna.“
„Beáta, ty si myslíš, že neviem o tom, že ma otrávili? A zvlášť, keď si priviedla aj Pierra.“
„Je to tak. Ale vypiť to musíš hneď. Pomôže ti to. Prežiješ.“
„To sú iba také medové reči. Viem, že zomriem …“
„Netáraj, Arnošt. A okamžite to vypi!“
„To je zbytočné. Umriem!“
„Arnošt!!!“
„Nie! Nechcem tvoje apatieky!“
Beáta sa otočila k Pierrovi a podala mu karafu s liekom: „Mohli by ste mi to na chvíľku podržať?“ opýtala sa milo.
„Veľmi rád, pani markíza.“
Beáta si dala ruky v bok, hrozivo sa pozrela na Arnošta a spustila:
„Ja viem, Arnošt, že neoplývaš odvahou, ale ty to musíš vypiť!“
„Nevypijem!“
V tej chvíli sa potichu otvorili dvere a dnu potichu vošiel kráľ. Vošiel naozaj veľmi tíško, lebo Beáta ho vôbec nepočula a spustila znovu na Arnošta:
„Arnošt, keď to pil Karol, veril mi napriek tomu, že veľmi dobre vedel, čo mi povyvádzal. A vedel, že by som ho za to kľudne mala otráviť. Vypil to bez jediného slova. A nie raz! Pápež by mi za niečo také ešte aj ruky vybozkával a ty trucuješ! Tak vypiješ to alebo nie?!“
„Už som ti povedal, že od teba nič nechcem!“
Beáta prišla k Arnoštovi a strelila mu dve poriadne zauchá. Potom zobrala od Pierra karafu a jej obsah vliala do prekvapeného Arnošta, ktorý sa nezmohol ani len na náznak odporu. Keď už mal liek v sebe, strelila mu ďalšie dve zauchá a pokojne pokračovala, akoby sa nič nestalo:
„Tie prvé zauchá si dostal preto, aby si sa spamätal. A tie druhé dve za to, čo si si o mne myslel! A zapíš si za uši jedno: budeš žiť, či sa ti to páči alebo nie a basta! Nie som predsa taká hlúpa, aby som zabila otca svojich detí!“
Potom sa otočila a zbadala, že Pierre tam nestojí sám. A všimla si aj to, že tí dvaja sa usmievajú. Ticho prerušil Karol:
„Beáta, môžeš na chvíľku?“ a odviedol ju do inej komnaty. Tam pokračoval: „Našli sme sluhu, ktorý otrávil Arnoštovi jedlo. Poslal ho arcibiskup Štefan. Vyzerá to, že Lodovicovi ušiel. Musím napísať Jánovi a toho zlosyna dám hľadať. A možno sa ukáže aj sám. Musíš si dávať na seba pozor.“
„Neboj sa, Karol, budem ostražitá. Kým sa Arnošt nezotaví, zostanem tu na hrade. Ktovie, či sa opováži až sem.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.