Diktoval jej list v nemčine a zrazu mu prišlo zle. Padol na zem a stratil vedomie. Na tvári mu vystúpili škvrny, ťažko dýchal až chrčal. Priskočila k nemu, rozopla mu košeľu a kričala o pomoc. Zároveň sa ho snažila prebrať. Podarilo sa. Ale kráľ nevládal stáť. Jiří, ktorý vošiel, zavolal sluhov a dal ho odniesť do jeho spálne. Ona neváhala a rozbehla sa preč. Utekala na lúku a natrhala byliny, cestou z kuchyne si priniesla vriace víno a rastliny namočila do neho. Keď sa vylúhovali, nasypala tam ešte nejaký prášok a víno rozmiešala. Keď bol nápoj hotový, preliala ho do fľaše a uzavrela. Priam utekala do kráľovej spálne. Pred dverami už ledva lapala dych. Skôr ako stlačila kľučku, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a vošla. Okolo kráľovej postele stáli šľachtici. Boli medzi nimi aj rytieri. Ešte raz sa nadýchla a povedala:
„Páni, prosím vás, mohli by ste ma nechať s kráľom osamote?“
Najprv sa na ňu začudovane pozreli a potom začali pomaly a bez slova vychádzať. Kráľ ležal, mal privreté oči, ale bol pri vedomí. Keď sa zavreli dvere za posledným človekom, prišla k jeho posteli a kľakla si vedľa nej.
„Karol … Karol …“ nesmelo ho oslovila a slzy jej tiekli po lícach. Otvoril oči a pozrel sa na ňu. „Ako sa cítiš?“
„Od dobroty to má ďaleko …“
Zavrela oči, nadýchla sa a zašepkala: „Priniesla som ti protijed.“
„Protijed?“ spýtal sa prekvapene.
„Protijed. Vyzerá to, že ťa niekto chcel otráviť … Musíš to vypiť … Každé zdržanie znamená menšiu šancu na prežitie …“
„Povedala si protijed. To znamená, že keby si sa pomýlila v diagnóze, umriem?“
Sklopila oči a prikývla: „Ale ja som si istá, že diagnóza je správna, Karol. Videla som umierať zvieratá na rôzne otravy … aj sluhov, ktorí sa omylom niečoho dotkli … Prosím, vypi to …“ ďalej nemohla hovoriť a rozplakala sa.
Kráľ zobral podávanú fľašu: „Všetko?“
Prikývla a on zobral fľašu a pil až kým nevypil všetko. Potom zavrel oči a hlboko zaspal. Ona celý čas kľačala vedľa jeho postele a plakala až kým nezaspala s hlavou položenou na jeho perine.
O nejaký čas sa zobudila a cítila sa celá dolámaná. Chytila ho za ruku, mal ju teplú. Trošku ním pomykala: „Karol … Karol … zobuď sa …“
Otvoril oči.
„Vďaka Bohu za to, že žiješ!“ a znova sa rozplakala. Ale tento raz to bolo od radosti. „Ako sa cítiš?“
Usmial sa: „Je to lepšie než včera …“
„Ty nesmieš zomrieť!“
„To nezáleží odo mňa … Čo by si robila, keby som zomrel?“
„Neviem … Tútori tvojho syna by ma asi vyhnali … alebo by som odišla sama … ja neviem. Ale ty musíš žiť!“
„Preto, aby si tu mohla zostať?“
„Nie. Pretože bez teba to už nebude ono … Ja … milujem ťa, Karol. Keď ma sem otec priviedol, povedala som si, že s jedmi nechcem mať nič do činenie. Ale keď som ťa videla umierať … rozmyslela som si to … Ja chcem, aby si žil, rozumieš?“
„Podaj mi tú malú truhličku … tam, tú vykladanú drahokamami … Tú, áno tú.“
Karol ju otvoril a vybral z nej nádherný prsteň s obrovským rubínom. Nastokol ho Beáte na prst: „To máš na pamiatku odo mňa … keby som zomrel … Teraz mi podaj dosku, pergamen a brko.“
Urobila, ako prikázal. Kalamár s atramentom držala v rukách a on písal. Keď dopísal, požiadal o pečatný vosk a sviečku. Nakvapkal na pergamen trošku vosku a otlačil doň svoju pečať.
„Napísal som testament a teba v ňom určujem za Václavovho tútora. Ak by som umrel, budeš spravovať ty kráľovstvo v mene následníka až kým nebude plnoletý. Viem, že ty splníš moju poslednú vôľu do bodky. Arnošt a rytieri ti budú pomáhať.“
Potom jej podal suchý pergamen.
„Karol … mám prosbu … môžem tu byť s tebou … do konca?“
„Budem rád. Aspoň neumriem sám.“
Lenže kráľ neumrel. Beáta naozaj správne určila diagnózu a urobila správny protijed. Zo dňa na deň sa cítil lepšie a lepšie. Ale napriek všetkému ona nikoho ku nemu nepúšťala. Sami boli spolu, rozprávali sa, spomínali a držali sa za ruky. Arnošt bol v tom čase u pápeža.
Jedlo nechala nosiť do predsiene a kráľovi ho osobne odnášala. Nikto nevidel kráľa a ani nevedel, čo je s ním.
Na siedmy deň si obliekla tmavú róbu a pri preberaní jedla v predsieni povedala:
„Je po všetkom. Vystrojte kráľovský obed,“ otočila sa a vošla ku kráľovi.
„Myslíš si, že toho človeka nájdeme? Ubehol týždeň, mohol odísť …“
„Niečo mi hovorí, že je ešte stále tu. A pri obede sa presvedčíme. Pôjdem dole do jedálne prvá. Rozhliadnem sa po prítomných a ty vojdeš až neskôr.“
„Nerád by som ťa sklamal, ale ja neverím tomu, že tu ešte bude.“
„Uvidíme.“
Prišiel čas obeda a Beáta vyšla z kráľových komnát. Na tvári jej bolo vidieť stopy po prebdených nociach a tmavá róba ešte zvýrazňovala celú pochmúrnosť tejto chvíle.
V jedálni už bolo panstvo – smutní rytieri so sklonenými hlavami a niekoľko cudzích šľachticov. Nestačila si ani vyhliadnuť miesto pri stole a už mala spoločníka:
„Ó, pani Beáta! Je to pravda, že kráľ je mŕtvy?“ opýtal sa.
„Prečo vás to tak zaujíma? Pokiaľ viem, nie ste ani z rodiny a nie ste ani diplomatom.“
„Kráľ je kráľ. Ale podľa smútku vo vašich očiach, si myslím, že čoskoro bude pohreb.“
„Áno, bude,“ vzdychla si.
Vošiel kráľ. Rytieri zrazu ožili a div, že nekričali od radosti. Zato šľachtic, ktorý stál vedľa Beáty sa zapotácal. Keď nadobudol rovnováhu obrátil sa na ňu: „Povedali ste, že bude pohreb! Ale kráľ žije!“
„Áno, kráľ žije. A napriek tomu bude pohreb. Vrahov!“
Šľachtic sa chytil steny. Karlovi stačil krátky pohľad smerom k Beáte. Podišiel ku nej a spýtal sa: „On?“
Prikývla a potom sa už len z diaľky pozerala, ako muža odvádzajú do temnice. Kráľ stál vedľa nej a držal ju za ruku. Obedoval vedľa nej a po obede ju odviedol do svojej pracovne:
„Už ani nepočítam, koľkýkrát si mi zachránila život. Si tu vedľa mňa ako taký dobrý anjel strážny. Vždy, keď si myslím, že je koniec, prídeš ty a zachrániš ma. Už si neviem ani predstaviť, že by si tu nebola. Asi by som umrel žiaľom. Nesmej sa, vieš veľmi dobre, že je to pravda.“
Kráľ si zastal za pisársky pult a niečo písal. Potom na listinu vtlačil svoju pečať a odovzdal ju Beáte:
„Chcem, aby si si túto darovaciu listinu zobrala. A chcem, aby si si zobrala a dobre odložila môj testament. Je stále platný. Ak by sa mi niečo stalo, bude v bezpečných rukách, to viem.“
„Čo je to za darovacia listina?“
„Daroval som ti jedno z najväčších panstiev v Čechách. Nie je ďaleko. Je tvoje. Aby si bola nezávislá, keby som umrel.“ potom prišiel blízko k nej a ticho pokračoval: „Ďakujem ti, Beáta. A Bohu ďakujem za to, že si pri mne,“ a pobozkal ju na čelo.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.