Mlčky šli vedľa seba na koňoch. Po chvíľke Karol začal:
„Aj tak si myslím, že žena nemôže byť profesorkou.“
„Smiem vedieť, čo ťa priviedlo k takýmto úvahám?“
„Profesor musí byť so študentmi denne.“
„Ja s nimi budem denne. Presťahujeme sa s Arnoštom do Prahy.“
„A čo keď budeš tehotná?“
„To je už málo pravdepodobné. Mám už svoje roky, ak si ešte spomínaš. A nakoniec – tehotenstvo nie je choroba. U teba som v takom stave pracovala aj ako pisárka aj ako kastelánka a nevadilo ti to.“
„Lenže keď budeš profesorkou, nebudem mať kastelánku ani lekárku.“
„Aha, takže tu je pes zakopaný,“ zasmiala sa. „Sľubujem ti, že ti vychovám nového kastelána a aj nového lekára.“
„Ale potom nebudeš pri mne!“
„Myslím si, že tebe vôbec nevadí to, že nebudem pri tebe, ale jednoducho neveríš tomu, že zvládnem vyučovanie a preto si hľadáš rôzne dôvody na to, aby som to vôbec neskúsila.“
„No, to je pravda, toto jedno neverím.“
„Tak vydrž ešte pár dní a presvedčíš sa na vlastné oči a uši.“
„Beáta!“
Vtedy im vyšiel oproti Arnošt na koni:
„Beáta, už som ťa hľadal.“
„Máme s Karlom veľmi zaujímavý rozhovor. Neverí totiž, že dokážem učiť.“
„Vieš, Karol, keby si ju videl, ako viedla vyjednávanie, veril by si jej. A keby ti to nestačilo, tak ti ešte prezradím jedno: keď pápežovi dolámal kôň nohu, nakričala aj na neho tak, že ju poslúchal aj on. A myslím si, že vďaka Beáte pristúpil na všetky požiadavky.“
„Čože?! Ty si nakričala na pápeža?!“
„Dalo by sa to aj tak povedať. Bol totiž rovnako ujačaný a rozmaznaný ako ty.“
Karol prevrátil oči a radšej už nič nenamietal. Cestou späť ešte vymámil od Arnošta niekoľko podrobností, o tom, ako ho Beáta reprezentovala, kým tam nebol. Pri niektorých informáciách sa zdalo, že už-už spadne z koňa.
Na druhý deň skoro ráno prišiel Karol za Arnoštom:
„Arnošt, potreboval by som si s Beátou ujasniť niektoré veci. Pustíš ju so mnou na prechádzku?“
„Ak ťa ona sama nevyhodí, tak s ňou choď.“
Prišla Beáta a hneď z príchodu si všimla kráľove nevyspaté oči.
„Ty si tuším celú noc nespal.“
„Nespal.“
„Univerzita?“
„A čo iné?!“
„To vyzerá na vážny rozhovor.“
„Mohla by si ísť so mnou na prechádzku?“
„Ty sa bojíš, že ti svojím krikom urobím hanbu pred hosťami?“ opýtala sa pobavene. Lenže kráľovi nebolo do smiechu. „No dobre, idem sa obliecť. Pôjdeme na koňoch?“
Prikývol.
Zakrátko cválali v rannej hmle dvaja jazdci smerom k lesu.
„Karol, kde ideme?“
„Neďaleko je malá poľovnícka chata. Ideme tam. V sedle sa nedá rozprávať o takých vážnych veciach ako je univerzita.“
A naozaj, čoskoro už zoskakovali z koní pred drevenou chatou. Priviazali ich pred vchodom a vošli. Vo vnútri bola iba jedna miestnosť so stolom, lavicou, niekoľkými stoličkami a ohniskom, ktoré bolo v strede. Obaja boli trošku uzimení. Ona prišla k ohnisku a z dreva, ktoré tam ešte bolo, rozložila oheň. Kráľ za ten čas priniesol z vonku ďalšie drevo.
Plamienky veselo poskakovali a v chatke bolo príjemne teplo. Obaja si chvíľku hriali skrehnuté ruky a potom si sadli za stôl.
„Neviem, ako by som ti to … neviem ako začať …“
„Začni tým, čo ti nedovolilo spať.“
„Univerzita … a ty. Neviem si predstaviť, ako chceš učiť dospelých mužov.“
„Aha. Karol, dosť veľa som nad tým všetkým uvažovala a mám predstavu, ako budem učiť.“
„Mohla by si mi o tom povedať?“
„Áno. Vlastne som s tým chcela ísť za tebou. Navrhla by som trošku iný postup, než je na univerzitách zaužívaný.“
„Ako ty vieš, ako sa učí na univerzitách?“
„Zabudol si, že som neustále so štyrmi profesormi z Parížskej univerzity?“
„Nezabudol. O čom sa s nimi toľko rozprávaš?“
„O tom, čo som nikdy na vlastné oči nevidela. O učení. Okrem toho sa od Juana a Rodriqueza učím španielsky …“
„Španielsky? Načo ti to bude?“
„Neviem, ale vedomosti sa mi vždy zišli. Vždy som ich totiž vedela využiť v pravej chvíli.“
„O tomto jedinom nepochybujem. Nechcela by si ma učiť?“
„Španielsky? Nie si na to trošku starý?“
„Starý? No dovoľ!“
„Myslím si, že kardináli sú lepší učitelia než ja. Ale vráťme sa k vyučovaniu. Chcem vyučovať študentov v určitých vrstvách …“
„Vrstvy? To je čo za hlúposť?!“
„Nie je to hlúposť. Nikde totiž nenájdeš dvoch rovnakých ľudí. A aj medzi študentmi sú rôzni. Niektorým učenie nerobí žiadne starosti, sú šikovní akoby od prírody. Potom sú študenti, ktorí sú usilovní a usilovnosťou dokážu dohnať nedostatok talentu. Nakoniec sú úplné drevá. Bez usilovnosti a bez talentu. Lenže medzi týmito skupinami máš ešte aj mnohé iné, napríklad nadaní, ale leniví, zruční ale menej nadaní a podobné kombinácie. A je úplne jedno, koho majú rodičov. Preto musím najprv spoznať, akí sú a čo vedia. Každá takáto skupinka by sa pripravovala ináč.“
„Ináč? Ako?“
„No niečo sa budú učiť spoločne. Napríklad ako sa prejavujú niektoré jedy. Ale tí najlepší dostanú ešte vedomosti navyše, napríklad o protijedoch. Tí druhí by to totiž mohli zneužiť. A podobne sa dá učiť aj diplomacia. Niečo sa budú učiť spoločne a tí najlepší sa budú špeciálne pripravovať pre kráľovskú diplomaciu a do služieb vyslancov na iných kráľovských dvoroch. Ak sa ešte pamätáš, tak ty si učil našich synov a mňa. A tí najlepší z najlepších sa môžu zaúčať do najvyšších tajomstiev viery a poznania.“
„To je veľmi náročné.“
„Je. Ale bude to iba pre tých, ktorí sú nadaní od prírody. A tých nebude veľa.“
„A čo získaš takýmito kombináciami?“
„A čo si nimi získal ty?“
„Ty si mala ešte ďalšiu kombináciu – milenka kráľa.“
„Myslíš si, že ich mám učiť aj toto?“ spýtala sa uštipačne.
„Nie. Stačí, keď si to ponecháš sama,“ vstal, podišiel ku nej a objal ju. Vzápätí ho vrátilo do skutočnosti plesnutie zaucha. Chytil si líce a sklamane pokračoval:
„Pamätáš sa na tú chvíľu, keď ma otrávili?“
Prikývla. Pred očami sa jej objavil obraz z minulosti:
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.