O pár dní išli Kristína s Natáliou spolu zo školy. Natália bola na reálnom gymnáziu zastupovať profesora nemčiny, ktorý ochorel. Cestou sa zastavili v obchode, aby si Natália dokúpila farby a štetce na maľovanie. Vtedy sa za jej chrbtom ozval nepríjemný mužský hlas:
„Hm, to sa niekomu kupuje, keď jej muž sedí niekomu inému na riaditeľskej stoličke!“
Natália sa prudko otočila: „Komu inému!?“
Starý pán sa zháčil a bolo vidieť, ako ho od prekvapenia mierne trhlo. Potom sa spamätal a pokračoval:
„Samozrejme, niekto má peňazí ako pliev. Lebo preháňa iných profesorov. A na dobré rady starých skúsených profesorov sa zabúda. Jej mužíček ma po protekcii vyhodil z môjho miestečka.“
„Po akej protekcii!?“ spýtala sa bojovne Natália. Keďže sa muž nezmohol na odpoveď, pokračovala: „A to ste mali riaditeľské miesto do smrti vyárendované, veď ste už aj tak starý. Umrieť môžete aj doma! A nakoniec, profesori si po vašom odchode aj tak vydýchli. Už ich nikto nešpehuje a nepreháňa ich pre hlúposti!“
V starom riaditeľovi reálneho gymnázia tentoraz poriadne hrklo. Nebol zvyknutý na to, aby sa mu niekto postavil do očí.
„Ľa, aha, ani úctu to nemá k starším!“
„Zato vy ste stelesnená slušnosť a galantnosť k ženám!“ odvrkla Natália.
„Pch, k ženám? Tie sú dobré na to, aby varili obed a utierali deťom zadky.“
„Po zadkoch sa dá aj poriadne vycápať!“
„Čo ste to povedali, vycápať?“
„Vy neviete čo to je? S radosťou vám to predvediem!“
„To by ste sa neopovážili!“
„Ale opovážila! Nech sa mesto zabaví!“
„Ľaľa, aká drzá, a to má učiť deti! Sliepka jedna, choď domov obed variť a nie mňa tu poučovať! Ja mám zásluhy a nie ako ty!“
„Kedy sme si potykali, pane!? Vy asi naozaj neviete, čo je to slušné správanie, však!?“ a pri týchto slovách zobrala dáždnik, ktorý držala pod pazuchou a tak ním treskla starého pána po zadku, až ho nadhodilo. Dáždnik sa po tom údere rozlomil napoly. Bývalý riaditeľ nečakal na ďalšiu lekciu a utiekol.
„Grobian!“ povedala nonšalantne na adresu utekajúceho. Potom ladným pohybom ponad plece odhodila zbytok dáždnika, otrela si ruky a povedala nahlas: „Poďte Kristína, myslím si, že som ho aspoň trošku naučila panským móresom.“
Kristína sa smiala až ju prehýbalo. Keď sa konečne zmohla na slovo, Spýtala sa: „Natália, to je tá iskra?“
„Hm, tak nejako. Idem maľovať! Ale najprv si musím ísť kúpiť nový dáždnik.“
Obe ženy sa otočili a vošli späť do obchodu. Obchodník, ktorému z divadla nič neušlo, ponúkal:
„Vážená pani barónka, dovolím si vám ponúknuť tri veľmi kvalitné dáždniky. Ako pre vás, tak so zľavou. Zaplatili by ste iba za dva. Súhlasíte?“
„Milý pane, myslím, že v našom mestečku budem vaším stálym odberateľom dáždnikov,“ smiala sa Natália a kúpila si všetky tri.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.