Na druhý deň Gerd doniesol Natálii päť textov:
„Tu máte, dúfam, že aspoň týždeň o vás nebudem počuť.“
„Aby ste neboli sklamaný. V piatok im zahrám tri, a v pondelok tie ďalšie. Preložíte mi dovtedy nové?“
„Hm. Uvidím! Kedy to chcete hrať tie prvé?“
„V piatok. Až vtedy mám nemčinu v oktáve.“
„Aha! Dobre,“ povedal Gerd a pomyslel si: ‚Však počkaj, potvora!‘
V piatok, hneď ako začala hodina nemčiny, vstúpil Gerd po zaklopaní na dvere do triedy.
„Pani profesorka, prišiel som na inšpekciu.“
„Dobrý deň, nech sa páči, posaďte sa, prosím, sem do voľnej lavice,“ povedala Natália a usadila Gerda do somárskej lavice. Bola síce voľná aj iná, lebo jeden študent bol práve chorý, ale to jej akosi nevadilo. Trieda spozornela. Gerd však nepoznal tieto zvyklosti a myslel si, že je poctený sedieť v prvej lavici.
‚Zrejme chce na mňa dobre vidieť,‘ pomyslel si samoľúbo.
Natália pokračovala bez toho, že by sa na neho čo len pozrela.
„Študenti, mám dnes pre vás prekvapenie. Zaspievame si krásne francúzske šansóny s nemeckým textom. Pre každého z vás som ho prepísala na stroji,“ dodala a rozdala texty. „A teraz ešte jedno milé prekvapenie. Ako som vám minule spomínala, tieto krásne piesne skladal práve tu prítomný cisársky inšpektor. Pretože aj preklady do nemčiny robil on…“ Gerd zdúpnel.
Natália nemilosrdne pokračovala ďalej: „… tak si ho dovolím pozvať za klavír, aby nám ich zahral on osobne. Dúfam, že sa mu váš spev bude páčiť.“
Gerd mlčky prehltol a pomyslel si: ‚„Ja hlupák. Že som sem vôbec liezol! Ako keby som ju nepoznal!‘ Vstal a podišiel ku klavíru. Začal hrať. Trieda zmĺkla, pretože hral úplne nový šansón. Natália sa spamätala ako prvá a začala po francúzsky spievať tak, ako bola zvyknutá z Paríža. Študenti len otvárali oči. Na konci sa ozval dlhotrvajúci potlesk. Potom Gerd začal hrať aj pripravené piesne.
„Pán inšpektor, ďakujem vám za krásny umelecký zážitok. Myslím si, že po dnešnom výkone nemusíte sedieť v tejto lavici,“ usmiala sa Natália a usadila Gerda do druhej voľnej lavice.
Po zazvonení sa spoločne vybrali smerom k zborovni. Natália sa spokojne usmievala. Gerd sa mračil:
„Čo to bola za lavica, do ktorej ste ma najprv posadili?“
„Volá sa somárska lavica. Sedávajú tam študenti za trest.“
Gerd až teraz pochopil, že k Natálii radšej už na inšpekciu nebude chodiť, pokiaľ nebude musieť.
„To ste mi dali, ja som si myslel, že chcete na mňa lepšie vidieť a vy ste ma pritom posadili do somárskej lavice!“
„No a? Sedelo sa vám tam zle? Ja som tam sedávala dlhý čas a nevadilo mi to.“
„Vám nie. Ale mne áno!“
„A prečo tak odrazu?“
„Zruším somárske lavice.“
„To sa nedá. Jedna lavica vždy musí byť prvá. Inak somárska lavica je tu už vraj od čias Komenského.“
„A to máte odkiaľ?“
„Opýtajte sa Johanna. Neviem prečo to tak je, ešte mi to nevysvetľoval.“
„No, ja už na niečo prídem.“
Gerd sa zamyslel a vymyslel, že do tej lavice sa budú povinne presádzať najlepší žiaci. Somársku lavicu tak zmenil na lavicu premiantov tried.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.