Noc strávila medzi ženami v princovom háreme. Louvois odišiel z hostiny sám, keď mu povedali, že markíza tam už nie je. Nečudoval sa, už poznal jej náhle rozhodnutia. Ráno ju opäť priviedli do Ibrahimovho stanu. Nestačila si ani sadnúť a už vchádzal Ľudovít. Na tvári mu bolo vidieť, že celú noc prebdel. Keď ho zbadala, rozbehla sa mu naproti. Zastala priamo pred ním. Delili ich sotva dva kroky.
„Som veľmi rada, že ste prišli, veličenstvo,“ uľahčujúco sa usmiala a uklonila sa mu.
Ľudovít ignoroval poklonu, pristúpil bližšie a zdvihol ju za lakte. Pozrel sa jej do očí a s obavou sa spýtal: „Neublížili vám?“
„Nič sa mi nestalo. Ale od vás bude záležať, či sa vrátim na váš dvor.“
„Mám za vás zaplatiť výkupné?“
„Nie, to nie je potrebné, veličenstvo,“ ozval sa princ so sklonenou hlavou. „Musím vás požiadať o odpustenie. Nevedel som, že pani markíza patrí k vám …“
„To necháme na neskôr!“ stroho odvetil kráľ, podal Athénaïs rameno a chystal sa s ňou odísť.
„Louis …“
„Zabudol som na niečo, moja drahá?“ milo sa spýtal.
„Áno, pane. Na vysvetlenie.“
„Je to také nutné práve na tomto mieste?“
„Ešte nutnejšie, než si myslíte …“
Kráľ sa otočil, sadol si na voľnú taburetku a oslovil ju: „Tak čakám na to vysvetlenie, moja milá.“
„Louis,“ kľakla si a chytila ho za ruku. „Všetko sa stalo omylom. Princ by ma nikdy nebol pozval sem, keby vedel, že patrím k vám.“
„Ako si v tomto môžete byť taká istá?“
„Ich viera je ich zákon. Oni nikdy nesiahajú na cudziu ženu. Princ počul, že som odišla od manžela a ostatné nevedel rovnako, ako to doteraz nevie ani dvor … Louis, nesmiete odtiaľto odísť ako nepriateľ …“
„Môžete mi vysvetliť, prečo?“
„Lebo … lebo by to bolo zlé …“
„Nerozumiem vám.“
„Pamätáte sa, ako ste mi rozprávali o tom, že nežijeme len raz?“
Prikývol, ale nechápal, kam mieri.
„Louis, ja som videla … videla som jeden zo životov, ktorý sme predtým žili … žili sme v jeho krajine a mali sme jeho vieru. Správal sa ku vám ako ku synovi … teda aspoň som to tak videla … Ja som bola vaša žena … On bol knieža a chcel pre svoju krajinu dobro tak, ako ho chcete teraz vy pre svoju …“
„Kto to bol? Viete … meno?“ netrpezlivo sa spýtal kráľ.
„Áno … volal sa Mohamed … teraz ho volajú prorok …“
„Mohamed?!“ ozvalo sa naraz prekvapene z úst oboch mužov. Prikývla. Nastalo ticho.
„Prorok Mohamed nemal synov. Mal iba dcéry …“ ticho sa ozval princ. „Možno ste sa pomýlili …“
„Athénaïs sa nikdy nemýli. Keď niečo vidí, je to naozaj tak!“ rázne povedal kráľ. „Len musíme nájsť správne vysvetlenie,“ dodal miernejšie. „Neboli ste jeho dcérou vy?“
„Ja … neviem … Sedela som mu pri nohách a tešila som sa, že navštívil náš dom. Vy ste sedeli vedľa mňa a tešili ste sa ešte viac …“
„Vaša jasnosť,“ obrátil sa kráľ na Ibrahima. „Od koho ste sa dozvedeli o madam de Montespan?“
„Od Turkov, ktorí neboli Turkami …“
„Neviem, ako vám mám rozumieť.“
„Moje stráže chytili kresťanov prezlečených za Turkov. Vypočúval som ich a povedali mi veľmi zaujímavé veci. Okrem toho mi ponúkli madam ako výmenu za ich slobodu.“
„Pustili ste ich?“
„Nie som blázon púšťať zajatcov skôr, ako si overím, či hovoria pravdu. Okrem toho si myslím, že mi aj tak nepovedali všetko, čo vedia a čo by ma zaujímalo. Budem ich musieť presvedčiť inými spôsobmi. Nechcelo by sa vaše veličenstvo na nich pozrieť?“
„To urobím veľmi rád. Môžem sa ich pýtať aj ja?“
„Ak si myslíte, že vám povedia viac …“
Ibrahim viedol kráľa a Athénaïs do pevnosti. Vošli dovnútra a išli do podzemia, kde bolo väzenie. Princ odomkol dvere. V cele boli traja muži.
Kráľ s Athénaïs sa pozreli na seba. Obaja ich spoznali.
Prvá sa spamätala Athénaïs:
„Dobré ráno, páni. Nečakala som, že práve vás stretnem na tomto mieste.“
„Vidím, že ich poznáte,“ ozval sa Ibrahim.
„Áno, vaša jasnosť. Týchto mužov poznáme veľmi dobre. Ak dovolíte, rada by som sa ich opýtala na niektoré veci.“
„Prosím, madam.“
„Páni, svätý otec v Ríme vie z úst môjho manžela, že žijem s kráľom. Prečo ste vy, jeho dôverníci, zatajili túto dôležitú skutočnosť jeho jasnosti princovi Ibrahimovi?“
„Madam, jeho jasnosť má slabosť na pekné ženy …“
„Preto ste prišli na Candiu v tureckom oblečení?“
„Madam!“
„Páni, madam sa pýtala na význam vášho prestrojenia,“ zasiahol odmerane kráľ.
„Oh, vaše veličenstvo! Prezliekli sme sa … lebo … lebo sme sa tak cítili bezpečnejšie.“
„Nezdá sa vám, že Turek, ktorý nevie turecky, je podozrivý obidvom bojujúcim stranám?“ spýtala sa Athénaïs.
Ibrahim im dal očami znamenie, aby vyšli von. Vyviedol ich z väzenia a voviedol ich do svojich komnát.
„Madam,“ oslovil ju hneď ako starostlivo zavrel dvere. „Zdá sa mi, že viete niečo, čo my nevieme.“
„Áno, moja drahá, myslím si, že by ste to mali povedať nahlas,“ pridal sa kráľ.
„Páni, obávam sa, že tí traja väzni sem prišli splniť väčšiu úlohu než si myslíme. Ak dovolíte, vaše jasnosti, hneď vám to vysvetlím. Jeho veličenstvo malo s pápežom spor. Boli to dosť nechutné veci osobného charakteru, ktoré sem teraz nepatria. Myslím si, že práve preto potom pápež poslal jeho veličenstvu výzvu do boja za záchranu kresťanstva na tomto ostrove. Pochopiteľne, jeho veličenstvo muselo vyjsť svätému otcovi v ústrety a prišlo sem aj s vojskom. Zakrátko na to poslal pápež trojicu najväčších intrigánov, akých vo Vatikáne poznám, sem v tureckom prestrojení. Obávam sa, veličenstvo,“ obrátila sa na kráľa, „že zavadziate pápežovi. Táto intriga má totiž dve strany. V tureckom oblečení mali vyvolať v našom tábore nejakú šarvátku, ktorá by skončila vážnymi bojmi s celým tureckým vojskom. Oni by sa pri tej šarvátke dokázali rýchlo prestrojiť za kresťanov a bezpečne sa ukryť. Keď ich chytili, ponúkli ma princovi, aby z toho bol opäť boj medzi našou a tureckou stranou. Ak si uvedomíme, koľko francúzskeho vojska tu máme my a koľko turecký sultán, ľahko zistíme, že by sme prehrali. Napokon, boli sme tu zavolaní iba ako posila k ostatným kresťanským vojskám, ktoré sú však teraz rozptýlené, pretože sa nachádzajú tam, kde práve prebiehajú vyjednávania medzi kresťanmi a moslimami. Vychádza mi z toho jeden jediný účel, prečo sem vlastne prišli – smrť francúzskeho kráľa. Pápež by ho následne oslavoval ako hrdinu a nikto by neprišiel na to, že kráľa zabil pápež.“
„Madam,“ uklonil sa jej začudovaný Ibrahim. „vaše závery sú jasné, rýchle a – správne.“
„Odkiaľ to viete, vaša jasnosť?“ teraz sa spýtala ona.
„V noci, keď ste boli v mojom háreme, som prišiel sem a nechal som si predviesť jedného po druhom. Ponúkli mi dohodu – za vašu smrť, veličenstvo, neobmedzené panovanie na Candii. Pápež by ostatné vojská stiahol.“
„Smiem vedieť, vaša jasnosť, či ste prijali?“ spýtal sa kráľ.
„Premýšľam o tom.“
„Páni, mám lepšie riešenie.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.