Videla pred sebou ponurú kobku. Boli v nej všetci rytieri, ktorých krátko predtým videla za okrúhlym stolom. Boli priviazaní s rukami za chrbtom a v strede mučiarne sa prechádzala Katarína. V rukách mala bič Nervózne sa prechádzala a búchala si do dlane poskladaným bičom. Potom sa zastavila:
„Tak vy mi nepoviete, kde ste ukryli ten prekliaty stôl! No veď kat vám rozviaže jazyky.“
„A ty by si dovolila, aby ti ten zlosyn vychytil spred nosa stôl? Veď sama dobre vieš, akú ti môže dať moc!“ ozvala sa Mária.
Slová ju zasiahli do živého. Veď ona, kráľovná, predsa nemôže pripustiť, aby obyčajný kat získal väčšiu moc! Ten stôl bol predsa posvätený zhora! Podišla s privretými očami pred ňu:
„Čo ty môžeš o tom vedieť?!“
„Keby to bol len bezcenný kus dreva, nechcela by si ho!“
„Čo ešte o tom vieš?!“ spýtala sa zlovestne.
„Že bez toho stola ťa tvoj pán – Lucifer – nebude poslúchať a ty chceš cez neho rozkazovať celému peklu!“
„Ty zmija! Kde si ho ukryla?!“
„Čo bolo dole je teraz hore a tam, kde sa ty asi nikdy nedostaneš!“
Zháčila sa. Čo bolo dole je hore? … Kam sa ona nikdy nedostane? … Do neba! … Zapredala sa diablovi a teraz … Čo bolo dole je hore … dole drevo … hore dym … Oni ten prekliaty stôl spálili! Nie! To je koniec jej moci! Jej čierne omše nebudú dosť silné! Ešte aj ten Lucifer ju opustil! A ona mu chcela obetovať stôl! … Nie, pekelný pán ju prekukol! Nedovolil jej získať stôl, lebo by sa jej musel podriadiť aj on! Prekliatci! Zmarili jej všetky plány! Za to budú pykať!
„Zabijem ťa, ty zbehnutá mníška! Skryla si sa do kláštora! Ale ja som ťa našla aj tam! Ty … Ty!“ Katarína pobiehla po mučiarni ako zranený dravec. Zrazu zbadala obďaleč pohodenú tyč, ktorú katovi paholci rozpaľovali v ohnisku. Lenže teraz tu nebol ani kat a ani jeho pomocníci. Bola tu len zúriaca Katarína. Zobrala tyč a obrátila ju hrotom od seba. Rozbehla sa oproti Márii a chcela jej prepárať brucho. Zúrivosť však viedla jej ruku vyššie – zahnala sa a prepichla jej srdce. Prekvapene zastala. Tak teda takú ľahkú smrť jej uštedrila! A tí hlupáci sa jej teraz smejú!
Nikto sa však nesmial. Všetci zhrozene pozerali a čakali, čo bude ďalej. Vedeli, že Katarína sama dokázala mučiť ich spolubratov, mučila aj ich a mali obavy, že tak bude pokračovať aj teraz. Ale stalo sa to, s čím nerátali. Mária, ktorú dostala až nakoniec, v nej dokázala vyvolať slepú zúrivosť a ona pobiehala po mučiarni a tyčou prebodávala rytierov zaradom. Aspoň dlhej bolesti z mučenia zostali ušetrení …
Athénaïs dorozprávala a Richelieu sa zamyslene prechádzal po spálni. Potom povedal:
„Myslím, že viem, ktorý kostol sa vtedy dokončoval. A ako vás poznám, určite to bol ten, ktorý mala najbližšie pod nosom – čo najbližšie k Louvru. Oblečte sa, pôjdeme sa presvedčiť.“
Za veľmi krátku chvíľku už obaja nasadali do koča. Hoci už slnko vyšlo, mesto ešte spalo a ulice boli prázdne.
Keď vystúpili pred chrámom, obom sa triasli nohy. Museli sa zhlboka nadýchnuť a až potom vstúpili.
„Keby ste to museli ukryť, kde by ste to dali?“ spýtal sa jej.
„Niekde, kde by to museli všetci vidieť a zároveň tak, aby nevedeli, že je to ono. Ale kde by to mohlo byť? Oltár …? Nie, nič tu nie je ….“
Potom si spomenula na sen a pozrela sa na strop. Stiahla kardinála za rukáv, div mu ho neodtrhla:
„Tam …! Rýchlo! Počítajte ich!“
Pozrel sa nahor. Nad hlavami mali zvláštny obklad – veniec z mečov okolo celého stropu. Tie meče boli zvláštne, mali čepeľ pozdĺžne zloženú z dvoch svetlých druhov dreva a tam, kde mala byť rukoväť, bola zlatá francúzska ľalia. Meče boli vsadené do kruhového výseku z tmavého dreva.: „Dám na to krk, že ich je dvadsaťštyri. Kde je ten veľký?“
Zrazu ju schytil za ruku a ťahal ju tak, ako vtedy, keď sa s ňou chystal sám zosobášiť.
„Tam! Tam! No kde by už ten najväčší mohol byť?! Vidíte ho!“
„Nič nevidím,“ sotva zo seba dostala.
„Aha, pozrite sa!“
Teraz spomalil. Boli pri oltári. Obišli ho pomaly zboku a zrazu ho uvidela. Bol na tom najdôstojnejšom mieste – priamo nad oltárom. Z chrámu ho nebolo vidieť, lebo oltár nebol pri stene, ale bol posunutý dopredu a medzi ním a čelnou stenou bol úzky priestor. V tom priestore bol stĺp a na ňom v dvoch radoch dookola boli vyrezávané a zdobené nohy z okrúhleho stola.
Nemo stáli a opierali sa o seba. Kolená a ruky sa im triasli a oni cítili naraz bázeň, radosť a vďaku za to, že tento poklad zostal zachovaný. A zrazu obaja vedeli, že ten sen bol kedysi dávno skutočnosťou.
„Čo urobíme?“ spýtala sa.
„Zobudíme kráľa. Slnko už vyšlo, neuškodí mu, keď vstane skôr. Vrátime sa!“
Biskup zavrel chrám a nasadli do koča.
„Pamätáte sa ešte, ako sa Ľudovít potešil?“ spýtal sa kardinál s úsmevom.
„Pravdaže. Ale najskôr by nás bol za to zobudenie zabil.“
„Potom nechal kostol na vlastné trovy opraviť a namiesto okrúhleho stola objednal intarzie bielych francúzskych ľalií. Meče z kazetovej výzdoby nechal priniesť do Versailles a nechal nimi obložiť novú sieň okrúhleho stola.“
„No a tak sme mali určitý čas dva okrúhle stoly – jeden hore a jeden dole.“
„Do siene však nemohol vojsť každý. Úzkostlivo sme ju chránili. Ale raz sme dostali príkaz, že ju smieme ukázať …“
„Veľmi dobre sa na to pamätám. Jediný cudzinec, ktorý ju videl, bol sultánov syn Ibrahim …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.