Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (52. pokračovanie)

Hľadanie okrúhleho stola

Jedného dňa sa Athénaïs zobudila vedľa svojho manžela. Richelieu ešte spal, ale jej sa už spať nedalo. Rozhodne po tom príšernom sne už nie. A tak ležala vedľa neho a premýšľala. Zakrátko kardinál otvoril oči.
„Vy ste sa už zobudili?“
„Našťastie áno. Mala som hrozný sen.“
„Čo už len vás mohlo vydesiť?“
„Ja … radšej vám ho poviem …“
Na chvíľku zmĺkla akoby rozmýšľala, ako začať.
„César … ten sen … ako keby to bolo dávno … veľmi dávno … Ešte za vlády Kataríny di Medici … Videla som sieň. Bol v nej okrúhly stôl a okolo neho sedeli rytieri. Mnohých som poznala a teraz sú tiež tu okolo kráľa. Boli ste tam aj vy a ja. Vy ste boli aj vtedy kňaz, neviem, či kardinál alebo biskup … na takú drobnosť sa nepamätám. Sedeli sme s rytiermi, ale okolo stola ich bola sotva polovica. Atmosféra bola dusná, vládol tam strach. Dokonca jeden rytier hovoril, že tých chýbajúcich pochytala kráľovná. Zavrela ich do väzenia a nechala ich mučiť. Sama na mučenie dozerala a chcela stoj čo stoj zistiť, kde sa nachádza okrúhly stôl. Ale nikto z rytierov nezradil. Napriek tomu sme ho preniesli do môjho domu. Teraz sme sedeli a premýšľali, kde a ako ho skryť …“

Ako Athénaïs rozprávala, pred zrakom jej manžela sa naplno a nezávisle od jej rozprávania rozvinula minulosť …

„Bratia, takto to už nemôže ísť ďalej. Stôl musíme na dlhý čas ukryť. Keby ho dostala Katarína, znesvätila by ho čiernou omšou a to nemôžeme pripustiť.“
„Máš pravdu, Tomáš. Stôl musíme ukryť. Ale kde? Tá potvora pozná väčšinu z našich mien a neúnavne snorí za nami. Nechala prekutať všetky naše domy – od pivníc až po strechy.“
„Ale veď sluhovia tvrdili, že to boli zbojníci …“
„Brat César, vidieť, že si z nás najmladší a neskúsený. Aký je to zlodej, ktorý ti v dome narobí neporiadok a neokradne ťa?“
„Ale veď nás aj okradli …“ chabo protestoval mladík.
„Naoko zobrali dva mešce a plné truhlice zlata si ani len nevšimli … Myslíš si, že zbojníci sú naozaj takí hlúpi?“
„Odpusť brat Jean, nechce sa mi veriť, že tento kus dreva môže dráždiť akurát kráľovnú …“
„A predsa je to tak. Katarína sa bojí rytierov. Má strach, že keď Karol dospeje, bude sa riadiť radami rytierov rovnako, ako jeho otec a ona sa ocitne úplne mimo kráľovskej moci rovnako, ako ju odstrčil aj jej manžel Henrich. A jej moc chutí, lebo všetkým tyranom chutí moc. Či nesvedčí o jej krutosti aj to, že sama bičuje svoje služobnice, keď sa jej niečo nepáči? A koľkých svojich protivníkov už otrávila?
„Vráťme sa k úkrytu … pivnica nie je dobrý úkryt. Stôl by tam zvlhol a zničili by sa intarzie na ňom. A navyše, keby ho našla, mala by veľmi ľahkú prácu – iba ho odniesť.“
„A čo by si navrhol?“
„Brat Tomáš je majster stolár. Mal by stôl rozobrať …“
„To ho máme zničiť my?!“
„Nejde o zničenie. Musíme ho na nejaký čas odložiť.“
„A kde ho dáme?“
Chvíľu bolo ticho. To ticho prerušila jediná žena medzi nimi:
„Bratia, myslím, že viem, kde by sme stôl ukryli …“
Zraky mužov sa upreli na ňu a najstarší ju vyzval:
„Hovor, sestra Mária. Tvoje rady sa nám vždy osvedčili.“
„Brat Tomáš práve vyrába intarzie na výzdobu hugenotského kostola … Dvadsaťpať dielov stola by mohol zapracovať do jeho kazetového stropu … Ale nohy … neviem …“
„Ale ja viem,“ ozval sa Tomáš. „Za oltárom je stĺp. Tými nohami ho vyzdobím. A tak bude stôl ukrytý a zároveň bude na očiach, priam ako v tom prísloví, že pod sviečkou býva najväčšia tma. Ale čo jej povieme, keď nás pochytá?“
„Povieme jej pravdu, ale v hádanke: to, čo bolo dole, je teraz hore a tam, kam sa ona asi nikdy nedostane.“
„A čo keď to uhádne?“
„Katarína? Žartujete? Tá v živote nerozlúskla ani jednu hádanku!“
„A ten jej … Nostradamus?“
„Ten, čo je teraz pri nej? Nie, ten tiež neuhádne nič.“
„Ale veď je vraj prorok!“
„Vôbec nie. Tu, Mária, by vám o tom vedela povedať viac.“
Začervenala sa a potom ticho povedala:
„Tomáš má pravdu, tento Nostradamus je totiž podvodník.“
„Odkiaľ berieš takú istotu?“
„Lebo toho pravého poznám. Skrýva sa v jednom kláštore … Vari si myslíte, že by taký človek, ako je Nostradamus, ochotne slúžil práve Kataríne?“
„Hovorí sa všeličo …“
„Že je jej milencom?“ spýtala sa.
Prikývol.
„Ale tu, biskup je priamo na dvore. Hádam on by mohol …“
Biskup zdvihol hlavu a po chvíľke napätého ticha povedal:
„Pravý Nostradamus sa skrýva pred kráľovnou. Už dávnejšie si ho dala zavolať. Počula o jeho proroctvách a chcela vedieť viac – hlavne akou smrťou a kedy umrie jej manžel. On jej povedal, že podľa hviezd bude žiť ešte veľmi dlho, pokiaľ nebude zbytočne riskovať. Katarína sa toho chytila, že teda podľa hviezd by sa jeho skon mohol aj urýchliť. Nostradamus sa zľakol, lebo videl jej divo planúce oči, v ktorých nebolo ani máčny máčik dobroty, iba krutosť a zloba, akú ešte nevidel. A to už poznal krutosť očí niektorých inkvizítorov. Ona musela vycítiť, že sa jej bojí a preto mu povedala: – Ty budeš predpovedať presnú smrť niektorých osôb a ja sa už postarám o to, aby sa tvoje veštby splnili! Bude to tak najlepšie, lebo každý sa bude báť osudu a ja budem mať ľahkú robotu. Na to ťa tu potrebujem. Nebudeš sa mať zle a nebudeš sa musieť potĺkať pomedzi tou chamraďou, čo umiera na mor. Odteraz sa stávaš mojim lekárom. Budeš liečiť iba mňa. Iba mňa, rozumel si? – V tej otázke bolo viac príkazu než čakania na súhlas. A jej ruky sa ovinuli okolo jeho krku. Vtedy sa spamätal. Odsotil ju od seba až padla na zem. Len čo sa spamätala, rozkričala sa na stráže a tie ho odviedli do podzemnej kobky, kde ho mali tajne sťať.“
„Brat biskup, ako si sa o tom dozvedel?“ spýtal sa prekvapene Jean.
„Povedala mi o tom Mária … Nechal som ju v izbe a sám som utekal do väzenia. Tam som povedal, že idem urobiť posledné pomazanie. Stráže ma vpustili. Skryl som ho za dvere a začal som kričať, že väzeň utiekol. Obaja strážnici vbehli do vnútra a prekvapene sa pozerali pred seba. Nostradamus vybehol poza nich na chodbu a skryl sa v jednom výklenku. Vyhlásil som, že keď nemám komu udeliť pomazanie, tak tam nemám čo robiť a kým stráže prekutávali celu a hľadali tajné dvere, odišiel som a Nostradama som zobral so sebou. A teraz ho skrývame …“
„Sestra Mária, ako je možné, že si sa to dozvedela?“
„Ja … myslím, že by som vám mala porozprávať všetko od začiatku … Zoznámila som sa s ním v kláštore dosť ďaleko od Paríža. Brat biskup ho k nám priviedol, lebo už vtedy ho chcela vyšetrovať inkvizícia. A tak sa skrýval medzi mníškami. Aj ja som bola mníška …“
Sálou zašumelo, ale ona pokračovala ďalej:
„Rodičia obetovali mňa a hlavne časť majetku, ktorý mal byť mojím venom, kláštoru. Prinútili ma zložiť rehoľný sľub, hoci ja sama som doň vstúpiť nechcela. Bola som tam už niekoľko rokov, keď sa tam Nostradamus objavil. Bola som vtedy chorá. Abatyša ho priviedla ku mne, aby ma liečil. A on tak robil, ale ja som sa nechcela uzdraviť. Raz mi povedal: – Tebe sa nechce žiť. Ale umrieť nesmieš. – Potom sa na mňa zahľadel a potichu povedal: – Ty nechceš byť v kláštore, však? – Prisvedčila som a on vymyslel plán ako ma odtiaľ dostať. Nechal ma umrieť a pochovať. V noci ma tajne odviedol do kláštorného kostola, kde som sa prezliekla a ráno som s ním odišla preč. Vedel, že sa už nemusí skrývať a preto ma zobral so sebou. Išli sme dlho peši a často som ho prichytila pri tom, ako sa na mňa pozerá a krúti hlavou. Nechápala som, prečo to robí a spýtala som sa ho na to. Povedal mi, že sa neuveriteľne podobám na jeho ženu Máriu, ktorá umrela vtedy, keď spolu utekali z Paríža. A navrhol mi, aby som pred ľuďmi bola jeho manželkou. Súhlasila som a tak som sa spolu s ním dostala v ten osudný deň na dvor. Videla som, že ho Katarína odvádza so sebou a bála som sa o neho. Rozhodla som sa rýchlo a sledovala som ich. Keď zmizli za dverami, zostala som tam a počúvala som ich. A potom som utekala za biskupom …“
„Sestra … rehoľný sľub platí do smrti!“ rozhorčene sa ozval brat Tomáš.
„Áno, milý brat,“ ozval sa biskup, „rehoľný sľub platí do pozemskej smrti. Pravdaže za predpokladu, že ho človek dáva dobrovoľne. Ale vynútená prísaha nie je platná a to isté sa teda môže vzťahovať aj na vynútený sľub. A ako iste vieš, tento sľub sa už vôbec neprenáša zo života do života, lebo Boh nám dáva právo rozhodovať sa znova. Sestra toto rozhodovanie iba urýchlila. Pre kláštor predsa umrela,“ usmial sa na Tomáša. Ten sklopil zrak a pochopil.
Richelieu precitol z videnia.
„Athénaïs, naozaj to bolo veľmi ťažké. Ale je to už len sen. Upokojte sa, teraz sa vám nič nestane. Ľahnite si a spite ďalej.“
Athénaïs sa však stále triasla na celom tele: „To najhoršie som vám ešte nepovedala.“
Jej manžel vstal, nalial jej pohár vína a prisadol si ku nej: „Tak mi to vyrozprávajte, inak sa tej mory nezbavíte.“
Napila sa vína a znovu sa rozhovorila.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…