Prešlo niekoľko dní. Navonok sa zdalo, že je všetko v poriadku. Ale bolo to len ticho pred búrkou. V ten večer vyprevádzal Beátu do spálne Arnošt. Ešte pred jej dverami sa rozlúčil so slovami, že sa ponáhľa, lebo ho pozval Ján na súrny rozhovor. Voči Beátiným námietkam, že sa jej to vôbec nepáči, zostal hluchý. Povedal jej, aby zabúchala na Giovanniho dvere a odišiel.
Práve vo chvíli, keď na ne zabúchala, sa zjavili na chodbe traja muži. Chytili ju a snažili sa ju odvliecť. Lenže vtedy sa oproti nim objavil Giovanni s obnaženým mečom. Počul Beátin krik a zaútočil na nich. Dvoch zneškodnil skôr, ako sa stihli spamätať. Ale tretí vytiahol odniekiaľ meč a pustil sa do neho. Giovanni utŕžil nejaké zranenia, preto sa mu bránilo ťažko. Útočník urobil prudký výpad a odzbrojil ho. Jeho meč padol k Beátiným nohám. Zohla sa a zaútočila ona. Úder padol v poslednej chvíli a odvrátil ranu, ktorá by stála Giovanniho život. Zaútočila ešte raz a prekvapenému mužovi vyrazila z rúk meč. Zasadila mu zranenie, ale tak, aby neumrel, ale aby ani neušiel.
Giovanni sedel na zemi a cez košeľu mu na viacerých miestach premokala krv. Našťastie sa začali zbiehať sluhovia a násilníkov zviazali a zavreli do jednej miestnosti, kde ich ešte ďalší strážili. Iní pomohli preniesť Giovanniho do jeho spálne a položili ho na posteľ. Keď to vykonali, poslala ich Beáta za kráľom a Arnoštom.
Ruch stíchol a oni dvaja osameli.
„Giovanni, tá košeľa musí ísť dole. Aj nohavice.“
„To mám byť pred tebou nahý?“
„No a? Za iných okolností by ti to nevadilo, tak neprotestuj. Musím ťa ošetriť skôr, ako mi vykrvácaš pred očami.“
Giovanni sa podvolil. Beáta si prezrela jeho zranenia. Našťastie, na vykrvácanie to nevyzeralo. Ošetrila mu drobné rany a čakala, kým niekto príde. Zostali mu neošetrené dve dlhé rany. Jedna priamo cez hruď a druhá na ramene. Poutierala ho od krvi a čakala.
„Kde si sa naučila tak dobre šermovať?“
„V Pardubiciach. Tam som vyrastala.“
„Kedy si sa to naučila?“
„Keď ma už nazlostili posmešky môjho otca, že z dievčat niet žiadneho úžitku. Mala som asi jedenásť alebo dvanásť rokov.“
„Vieš toho ešte viac?“
„Áno. Lenže v tomto stave som nechcela riskovať. Ale keď ti išlo o krk, riskovala som. Našťastie som tým neublížila ani sebe ani dieťaťu.“
„Veď ty ani nepotrebuješ mužského ochrancu. Všetko dokážeš sama.“
„Netáraj, Giovanni. Keby si sa na tej chodbe neobjavil, nič by mi nepomohlo. Potrebujem ochrancu a potrebujem priateľov. Samému človeku je na svete smutno.“
„Za ochrancu si si vybrala Jána. Prečo? Je to tvoj milenec?“
„Nie, nie je. Je to môj priateľ, rovnako ako ty. A aj teba som si vybrala za ochrancu, ak si si to doteraz nevšimol.“
„A prečo býva vedľa teba on a nie ja?“
„Pretože pred kráľom ma môže ochrániť iba kráľ. Pre nič iné.“
Otvorili sa dvere a vošiel Ján a za ním Arnošt.
„Beáta, nič sa ti nestalo?“ spýtali sa naraz.
„Nič mi nie je. Ale Giovannimu musím zašiť dve rany. Čím prv to urobím, tým lepšie pre neho. Budem potrebovať vašu pomoc. Obidvoch.“
„Zašiť ranu? To je čo za hlúposť?“ začudovane sa opýtal Giovanni.
„Nie je to hlúposť. Zistila som, že rezné rany sa takto rýchlejšie hoja. Už som to dvakrát robila.“
„Ja ti to nedovolím!“ zvolal ranený.
„Ale Beáta to vie dobre. Prvú ranu zašívala sama na sebe. Videl som to na vlastné oči. Dokonca som jej pomáhal,“ ozval sa Ján.
„Na sebe? Neverím!“
Beáta si rozopla šaty okolo krku a obnažila si plece:
„Pozri sa, Giovanni, tu sú stopy po ihle. Vidíš, že mi to pomohlo.“
„Čo to máš za ranu?“
„Za túto ranu dostala tento zámok, milý priateľ. Ináč by ten meč, ktorý jej to urobil, rozštiepil moju hlavu. A dnes by som tu nebol.“
„Po tom, ako dnes mečom zachránila krk mne, tomu verím. Dobre, dám si tie rany zašiť. Aj v tom jej verím.“
„A nechceš vidieť tú druhú zašitú ranu?“ spýtala sa.
„Nie a ani ma nezaujíma, kto ju má.“
„Mám ju ja,“ ozval sa Arnošt, „a ako vidíš, ešte žijem.“
„Som pripravený, Beáta. Môžeš začať.“
Priniesla si nástroje a víno a okolo postele rozostavila množstvo sviečok. Pripravila si nástroje. Čistým plátnom utrela krv z rany a prvý raz pichla. Ozval sa ston a telo sa slabo trhlo napriek tomu, že Arnošt a Ján ho silno držali.
„Neboj sa, Giovanni, bude to dobre. Ešte päť pichnutí a dám ti pokoj,“ tíšila ho a zároveň mu utierala kropaje potu z čela. Giovanni zaťal zuby a vydržal.
„Zostanem v noci pri ňom,“ oznámila im Beáta. „Môže sa stať, že mu vystúpi horúčka. A môže sa stať, že o tri dni bude čulý ako rybička. Uvidíme.“
„Dobre. My s Arnoštom sa pôjdeme postarať o tých troch a zistiť to, čo ešte nevieme,“ povedal Ján a obaja odišli.
Beáta priložila na zašité rany obklad a obviazala ich. Utrela Giovanimu čelo a ticho mu povedala:
„Budem vedľa teba. Pokús sa zaspať. Spánok je najlepší liek proti bolesti.“
„Ty budeš vedľa mňa a ja mám spať?“
„Musíš. Tak spi. Ak by som zaspala a ty by si niečo potreboval, zobuď ma.“
Giovanni poslúchol a zaspal. V noci sa často budil a pýtal si piť. Do rána mu vystúpila teplota. Ona ležala na úzkom odpočívadle a driemala. Občas sa zdvihla, rukou na čele mu kontrolovala teplotu, vymieňala obklady a keď sa prebral, dávala mu piť. Potom si opäť ľahla.
Prešli dva dni. Na tretí deň sa Giovanni prebral. Zbadala, že sa hýbe. Prišla k nemu a usmiala sa na neho.
„Ty si tu … Ako dlho som spal?“
„Už je dobre. Bolí ťa niečo?“
„Nie … nezdá sa mi, žeby ma niečo bolelo … Bola si tu celý čas?“
„Áno.“
Otvorili sa dvere a vošli Ján a Arnošt. Arnošt sa rozbehol k Beáte:
„Ako sa máš? Už ti je lepšie?“
„Tebe bolo zle?“ opýtal sa Giovanni.
„No, pobolieva ma brucho.“
„A ty si bola celý čas pri mne?!“
„No, ležala som u Arnošta na posteli a on sa staral aj o teba aj o mňa … Au!“ skrčila sa od bolesti. „Arnošt, začína mi pôrod. Choď pre babicu! Ján, budem potrebovať oblečenie a veci pre dieťatko. Myslela som si, že mám ešte mesiac čas … Tá námaha posledných dní to urýchlila.“
Obaja vybehli. Zostala sama s Giovannim. On ležal, ona sa prechádzala. Bolesti jej však prichádzali častejšie a zväčšovali sa.. Prestala sa prechádzať a stála opretá o kreslo. Táto bolesť však bola najsilnejšia. Držala sa operadla a kľukla si. Už nevstávala. Zato vstal Giovanni a prišiel ku nej. So strachom v očiach jej chcel pomôcť na nohy.
„Nechaj ma, Giovanni. Musím takto zostať ešte nejaký čas.“
Vzdychla si.
„Veľmi ťa to bolí?“ opýtal sa.
„Vidíš, toto je tá odvrátená tvár lásky, ktorú máloktorý z mužov vidí. Muži poznajú väčšinou len tú, o ktorej aj ty spievaš vo svojich piesňach.“
Znovu si vzdychla.
„Ako ti môžem pomôcť?“
„Zatiaľ nijako. Stačí, keď sa prestaneš báť.“ A znova vzdychla.
„Bojím sa o teba,“ povedal a kľakol si vedľa nej. Chytil ju za ruku.
Beátou trhla bolesť. Na čelo jej vystúpili kropaje potu.
„Už to ide,“ zašepkala.
„Pomôže ti, keď ťa budem držať za ruku?“
„Ja … ne … neviem … Au!“ zrazu sa ho chytila okolo krku, ani nevedela ako. Držala sa ho krátko, ale obom im to pripadalo ako večnosť. Vydýchla a pustila sa ho.
„Podaj mi, prosím ťa, ten zvyšok plachty, z ktorého som ti trhala obväzy.“
Bez slova poslúchol. Keď sa vracal, kľačala a držala na rukách dieťatko. Chytila ho za nožičky a ťapla ho po zadočku, aby sa nadýchlo. Zobrala si plachtu a vyutierala ho.
„Prosím ťa, podaj mi vankúš. Aby jej nebola zima, kým príde pomoc.“
Podal jej ho. Zavinula dievčatko a držala si ho v náručí.
„Veď neplače,“ začudovane si ju prezeral.
„Veď sa necíti zle. Prečo by mala plakať?“ zasmiala sa Beáta. „Ani jedno z mojich detí sa nerodilo s plačom.“
„Už môžeš vstať? Pomôžem ti.“
„Nie. Ešte chvíľku musím počkať.“
„Cítiš sa dobre?“
„Omnoho lepšie než posledné dva dni, môžeš mi veriť.“
Otvorili sa dvere a vošiel Arnošt s babicou.
„Giovanni, choď si ľahnúť do mojej postele. Arnošt ťa odprevadí. Keď si oddýchnem, prídem sa na teba pozrieť. Neublížila som ti?“
„Nie, neboj sa. Už idem.“
Muži odišli. Babica zobrala dieťatko, vykúpala ho a uložila do kolísky. Potom pomohla Beáte a zakrátko už aj ona oddychovala v Giovanniho posteli.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.