Popoludní sa väčšina hostí vybrala do záhrady. Ján s Kazimírom zostali rokovať za zavretými dvermi. Beátu sprevádzal kardinál Luigi, pravdaže oblečený bol ako šľachtic. Vlastne všetci kardináli a arcibiskupi, ktorí boli hosťami na zámku, boli v ten deň a počas celej kráľovskej návštevy oblečení ako obyčajní šľachtici. Ján totiž nechcel, aby mal Kazimír prehľad, ktorí cirkevní hodnostári sú s ním.
„Pani Beáta, kto je tá dáma pri jazierku?“
„Je to markíza Blanche. Ráno nás zoznámil Ján. Prišla s Kazimírom.“
„Jeho milenka?“
„Skôr bývalá milenka. Kazimír ju totiž chce nechať tu.“
„Je to krásna dáma.“
„Nielen krásna, ale aj vzdelaná a múdra. Miluje umenie, hlavne hudbu. Môžem vás s ňou zoznámiť?“
„Vy by ste to urobili?“
„Veľmi rada. A ak vám môžem poradiť, vaša milosť, nehovorte jej, že ste kardinál.“
„Lenže tajiť jej to nemôžem.“
„To nie. Ale najprv si ju získajte a potom jej to budete môcť povedať.“
„Myslíte si, že jej bude vadiť to, že si ju nemôžem zobrať?“
„Myslím, že nie. Žiadna kráľovská milenka si nemyslí, že raz bude kráľovnou. A ak si to prv aj myslela, veľmi skoro príde na to, že skutočnosť je úplne iná. A tak jej nejaký sobáš ani nebude chýbať.“
„Vlastná skúsenosť?“
„Áno. Predpokladám, že viete hrať na lutnu.“
„Prečo?“
„Ste Talian a Giovanni mi hovoril, že Taliani sa už s hudbou rodia.“
„Moja matka je Talianka a otec je Francúz. Viem hrať aj na lutnu.“
„Výborne, na ďalšiu schôdzku s pani markízou si ju prineste.“
„Hm, vy teda vidíte dopredu. Môžete mi vysvetliť prečo jej mám hrať na lutnu?“
„Keď mal Karol niečo za ušami, vždy si ma udobroval lutnou. Vždy mu to vyšlo.“
„Ďakujem vám za dobrú radu, budem sa jej držať. A nehovorte mi vaša milosť, som Luigi, to už predsa viete.“
„Dobre, Luigi. Predstavím vás pani markíze. Aký máte titul?“
„Som markíz, tak ako vy.“
„Tak pán markíz, poďme za ňou.“
„To nepôjde.“
„A prečo?“
„Viete, že nám Ján prísne nariadil, že vás máme po celú návštevu strážiť a ani na chvíľu vás nesmieme spustiť z očí.“
„Pozrite sa, neďaleko pani markízy sa prechádza Arnošt s Giovannim. Pridám sa ku nim a vy sa jej môžete venovať celú návštevu.“
„Pani Beáta, ste poklad! Poďme za ňou.“
O niekoľko dní sa opäť stretli v záhrade. Luigi mal cez plece prehodenú lutnu.
„Pani Beáta, vďaka za vaše skvostné rady. Všetko mi vychádza tak, ako ste hovorili. Odkiaľ to všetko máte?“
Beáta sa usmiala. Neďaleko nich sa hral Arnošt s Beátiným najmladším synom. Luigi ho uvidel. Potom si premeral ju, potom znovu jeho a povedal:
„Otec so synom?“
Usmiala sa: „Áno. Ale nehovorte o tom.“
„Vy žijete s ním?“
„Dlhé roky.“
„Tak preto tie dobré rady. A zámok?“
„Richard vám nehovoril o tej jazve?“
„Vy ste asi jasnovidka. Hovoril. Ale neveril som mu ani slovo. Teraz budem musieť.“
V ten istý večer sa Beáta chystala spať. Práve chcela sfúknuť sviečku, keď sa dvere otvorili a v nich stál Kazimír.
„Čo tu robíte, vaša jasnosť?! Vaše komnaty sú predsa v inom krídle zámku!“
„Nehovorte, že ste nepočítali s tým, že za vami prídem.“
„Počítala a preto som vás ubytovala tak ďaleko od seba. Teraz sa tam vráťte!“
„Nevrátim. Písali ste mi predsa list.“
„Napísala som ho, lebo si to želal kráľ Ján.“
„Nehovorte mi, že ste opustili po toľkých rokoch Karla kvôli Jánovi.“
„Čo by bolo na tom čudné?“
„Všetko.“
„Dobre, teraz sa vráťte do vašich komnát!“
„Nevrátim sa,“ a Kazimír sa začal približovať ku nej. Beáta sa rozbehla ku kľučke tajných dverí a stlačila ju. Dvere sa otvorili a ona vbehla priamo do Jánovej spálne:
„Ján, vstávaj, v mojej izbe je Kazimír!“
Ján vstal, zobral si pripravený meč a prešiel tajnými dverami do Beátinej spálne. Kazimír tam však už nebol.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.