„Beáta, to má čo znamenať?!“ vrútil sa Giovanni do jej ateliéru.
„Čo má čo znamenať?“ opýtala sa pokojne a pokračovala v maľovaní.
„Prečo si nasťahovala kráľa vedľa seba?!“
„Povedz mi jediný dôvod, prečo by tam nemohol bývať.“
„Jeden! Tak dobre počúvaj: chcem si ťa zobrať za ženu!“
„No a?“
„No a čo no a?!“
„Čo to má spoločné s jeho ubytovaním?“
„Prečo si tam neubytovala mňa?!“
„Ubytovala som ťa naproti, hneď vedľa Arnošta. Veď si veľmi dobre rozumiete. Alebo nie?“
„Niekedy si myslím, že si zo má robí dobrý deň.“
„To máš pravdu. Prečo si to myslíš?“
„Ako keby ti robil obhajcu!“
„Však on je mojím obhajcom. Je na tom niečo zlé?“
„Nemôže ti tak hlboko zasahovať do súkromia!“
„Prečo hlboko?“
„Veď on ti diktuje aj to, akého máš mať muža!“
„Nič mi nediktuje, len veľmi dobre pozná môj vkus.“
„Mňa asi porazí!“
„Nerozčuľuj sa, potom ťa neporazí.“
„Prečo mi stále hovorí, že si ma nevezmeš?“
„Spýtaj sa jeho. A nakoniec, má pravdu.“
„Ty si ma nezoberieš?“
„Nie, nezoberiem.“
„A prečo?“
„Ty sa pýtaš?“
„No, ja sa pýtam!“
„Tak ti teda odpoviem. Ale najprv si sadni a odlož tú lutnu, lebo ju rozbiješ. A to by bola škoda. Tak teda počúvaj: Ty mi tvrdíš, že dokážeš byť verný.“
„To je pravda!“
„To vôbec nie je pravda.“
„A to ty ako môžeš vedieť?“
„Videla som ťa na vlastné oči.“
„A kde si ma tak mohla vidieť?“
„Napríklad na Karlštejne.“
„Veď si tam nechodila!“
„Chodila. Ale ty si ma nevidel.“
„Ako to?!“
„Lebo si sa pozeral len na tie, čo sa ti ponúkali. A veru, neodťahoval si sa.“
„A kde si bola, že som ťa nevidel?“
„Priamo za tvojím chrbtom, aby si vedel.“
„Nehovor mi, že som bol taký slepý a že som ťa nevidel. Neverím ti, že si tam chodila.“
„Nehádaj sa so mnou. Keď ti hovorím, že som chodila, tak som chodila. Ja neklamem.“
„To nie je možné.“
„Je. Bývala som vtedy u Arnošta aj s mojimi dvomi synmi. Chodievali sme si zajazdiť na koňoch. Bola som oblečená ako páža. Ale mužov si si nevšímal.“
„Čo by som mal z mužov?“
„No vidíš, práve si sa priznal. Ale neodbočujme. Maľoval si kaplnku. Bol si hore na lešení. Zdola som videla iba tvoju ruku a vlasy. Pozerala som sa, ako maľuješ a ako ti to šikovne ide. Trávila som tam dole hodiny. Chodila som potichu, aby som ťa nerušila a sledovala som ťa z kútov, aby si ma nevidel. Tvoju tvár som nepoznala, ale tie fresky boli nádherné. Vždy som hľadala práve teba a vždy som ťa medzi inými maliarmi našla. Keď som prvýkrát videla, ako vyzeráš, bolo to asi po mesiaci. Prišla dievčina a priniesla ti obed. Zavolala ťa a ty si zišiel dole. Správal si sa k nej veľmi dôverne. Myslela som si, že je to tvoja milá a tak som potichu odišla. Lenže na ďalší deň prišla iná, ale ty si sa k nej správal rovnako. A na tretí deň tiež. Už som za tebou nešla. Arnošt vedel, že sa mi maľovanie páči. A tak ťa raz pozval. Povedal mi o tom, že pozýva maliara z kaplnky a ja som bola veľmi prekvapená, že si to práve ty. A ešte viac ma prekvapil, keď sa s tebou dohodol na tom, že ma budeš učiť maľovať.“
„Aha! Tak preto si sa ku mne zo začiatku správala tak odmerane. Bola si potom ešte na Karlštejne?“
„Nie, už som tam nešla.“
„Škoda.“
„Prečo?“
„Lebo by si videla, že keď som ťa našiel, už som si iné ženy nevšímal.“
„Lenže odvtedy ti pribudli tri deti.“
„Mne tri a tebe šesť. Nepamätáš sa, že si mi dala košom?“
„Pamätám. Lenže ty si tvrdil, že ma tak veľmi ľúbiš, že sa nedokážeš na inú ženu ani len pozrieť.“
„Keď si ma odmietla, tak som sa pozrel. Nie na jednu, ale na tri.“
„Ty neverník! Keby som ja niekoho tak veľmi ľúbila, ako si ty tvrdil o sebe, nešla by som s iným chlapom ani keby sedel po uši v zlate! Vieš!“
Giovanni neodpovedal. Zobral lutnu a hral. Beáta sa tvárila, že sa jej to netýka a zobrala si štetce a maľovala ďalej. Takto ich našiel Arnošt.
„Povedal by som, že je tu veselo, keby tu nebolo tak smutno,“ poznamenal hneď po príchode.
„Smutno?“ začudovane sa spýtala Beáta.
„To sa ti len zdá, drahý priateľ,“ odpovedal Giovanni. „Zobral som si lutnu, aby mi Beáta nevyčítala, že ju pri maľovaní obmedzujem a že z nej chcem urobiť svoj obraz.“
„Aha, tak to preto ma dnes nekritizuješ. No tak len hraj,“ zasmiala sa.
„Arnošt, je to pravda, že Beáta chodila na Karlštejn, keď som tam maľoval?“
„Je. Sprevádzal som ju tam. Potom som zobral chlapcov na lov do lesov okolo hradu a nechával som ju tam, aby sa pozerala. Prečo sa pýtaš?“
„Chodila tam oblečená ako páža?“
„Ona sa veľmi rada oblieka ako muž. Vtedy má jedinú istotu, že jej iní muži dajú pokoj. Je totiž veľmi plachá. To by si nepovedal, však?“
„Ja by som toho o nej nepovedal viac. To je strašné, Arnošt! Ona to všetko videla a preto mi vtedy dala košom! A keby len vtedy, aj teraz! Arnošt, myslíš si, že by mi to mohla odpustiť, keby som sa naozaj polepšil?“
„Nuž, Karlovi odpustila všeličo. Lenže niekedy to trvalo veľmi dlho. Nemôžeš čakať, že ju to prejde za jeden deň.“
„Dobre, Arnošt, odo dneška sa zo mňa stáva verný muž!“
„No, to je dobre. Keď už ináč nie, pomôže to aspoň tvojej duši. To ti hovorím nielen ako priateľ, ale aj ako kňaz.“
Prišiel deň, keď sa na nádvorí zámku objavil Kazimírov sprievod. Beáta stála vedľa Jána a opierala sa o neho:
„Ján, nezabudni, ani len chvíľočku ma s ním nenechávaj osamote.“
„Už si mi to dnes povedala aspoň desaťkrát. Nenechám ťa s ním. Tak veľmi sa ho bojíš?“
„Ešte viac, než to vidíš.“
„Neboj sa, ochránime ťa. Veď vieš, že nás je tu viac.“
Neodpovedala a ešte viac zbledla. Potom vyšli von a privítali Kazimíra.
„Ján, koľko si zaplatil Karlovi za Beátu?“ spýtal sa Kazimír, keď obaja králi osameli v rokovacej miestnosti.
„Nič. Iba som sa ho opýtal, či môžem Beáte darovať zámok aj so šľachtickým titulom. Karol to dovolil a ako vidíš, Beáta tu zostala.“
„Ja som za ňu ponúkol štvrtinu Poľska a on odmietol.“
„Karol nikdy nikoho do ničoho nenútil. Ani ju nie. Nechal ju, aby sa rozhodla sama.“
„To dieťa, ktoré čaká, je tvoje?“
„Záleží na tom? Na francúzskom dvore je dosť miesta nielen pre ňu, ale aj pre jej dieťa.“
„Vidím, že si pripravený vychovávať aj Karlove dieťa, len aby si ju tu mal.“
„Pozri sa, Kazimír, jedno viem celkom určite. To dieťa vôbec nie je Karlove.“
„Ja takú istotu nemám u žiadnej milenky. Dokonca ani u krásnej a vzdelanej markízy Blanche, ktorú som si minulý rok priviedol práve z Francúzska.“
„Prišla s tebou aj Blanche?“
„Prišla. Dúfam, že tu aj zostane.“
„Tebe sa nepáči?“
„Nie. Na ženu je príliš múdra. A stará sa do všetkého. Poriadna žena má vychovávať deti a rozmaznávať muža.“
„Mne by vôbec neprekážalo, keby sa starala do mojej práce.“
„Nie? A nechceš si ju nechať?“
„Ty by si mi ju daroval?“
„Prečo nie. Je mi iba na príťaž. Nechaj si ju.“
„Počúvaj, Kazimír, teraz prejdime k veci, pre ktorú sme si ťa sem pozvali.“
„Myslel som si, že ma pozvala Beáta.“
„Beáta je pod mojou ochranou, takže sme ťa pozvali obaja. Načo ideš za pápežom?“
„Pozval ma.“
„Na tvojom mieste, Kazimír, by som bol veľmi opatrný. Pápežova pozícia nie je vôbec istá.“
„Ako to myslíš?“
„Neviem, či si to počul, ale odmieta spolupracovať. Presadzuje si iba svoje záujmy. A tak sa niekoľko európskych kráľov a kardinálov dohodlo, že dosadia proti nemu protipápeža. Tým sa cirkevná moc bude štiepiť, až ju úplne preberie protipápež. Jeho sídlom bude totiž Rím.“
„Chceš odo mňa podporu proti pápežovi?“
„Nerobím na teba žiadny nátlak, len ti objasňujem, čo sa chystá. Môžeš nás podporovať, ale nemusíš nás vôbec podporovať. Je to tvoja vec.“
„Tak od tejto záležitosti sa budem dištancovať. Nechcem si pohnevať ani pápeža ani Európu.“
„Ako myslíš, Kazimír. Jednoducho, politická situácia v Európe sa čoskoro zvrtne. Vlastne, iba to som ti chcel povedať.“
Otvorili sa dvere a vošla Beáta. Ján jej vyšiel v ústrety, uklonil sa jej a pobozkal jej ruku.
„Páni, prišla som vás pozvať na obed. Nech sa páči do jedálne.“
Ján ju ešte stále držal za ruku a za ruku ju aj priviedol k prestretému stolu. Tým dal Kazimírovi jasne najavo, ktorému kráľovi Beáta patrí.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.