Keď sa ples dobre rozbehol, našli si svoju cestu k trom priateľom najmä miestne dámy.
„Drahá, sme radi, že ste nás pozvali na takýto vynikajúci večierok.“
„Potešenie je na našej strane, milé dámy,“ milo im odpovedala hostiteľka.
„Chceli sme sa opýtať, aké dievčatá budú môcť chodiť do nového lýcea.“
„Ktoré budú chcieť, prečo sa pýtate, dámy?“
„Veď viete… keď oni niektoré nevedia ani dobre čítať. Ja som moju dala do meštianky, ale po troch dňoch stade sama utiekla.“
„A smiem sa opýtať prečo?“
„Chlapci sa jej smiali.“
„Hm, tak to poznám. Ale nebojte sa, teraz to bude lepšie.“
„Otvoríme dve triedy. Jednu pre tie dievčatá, ktoré vedia dobre čítať a písať a druhý pre tie dievčatá, ktoré sa to ešte musia naučiť,“ dodal Gerd a pokračoval: „Mám k dispozícii cisársky prísľub na finančnú subvenciu. Z nej nebude problém zaplatiť učiteľov, ktorí ich to naučia. Nemusíte sa obávať, drahé dámy, osobne sa zainteresujem v tom, aby sa vaše dcéry naučili všetko, čo má mladá dáma poznať. Nestrpím žiadny posmech voči nim. Keby sa niektorý profesor o to len pokúsil, bude musieť svoje konanie zodpovedať pred cisárskym školským dohľadom a príslušným riaditeľom. Najmenší trest bude vylúčenie z profesorského zboru.“
Dámy sa usmiali a začali sa cítiť v Gerdovej prítomnosti akosi istejšie. Nenechali ho ani len vydýchnuť. Zodpovedal im neuveriteľné množstvo otázok. Keď ostali nachvíľku sami, Johann si vzdychol:
„Už ma bolia ústa, veď som musel prekladať otázky aj odpovede. Ale vaša mama mala naozaj vynikajúci plán. Takýto dobrý štart som neočakával.“
Gerd sa priznal, že ani on nie: „Stálo ma to veľa odvahy a síl, ale teraz som rád. Zdá sa, že budeme môcť začať aj skôr. Na budúci týždeň zvolám školskú radu na mimoriadnu zahajovaciu poradu.“
Johann sa ospravedlnil, že musí ísť zabezpečiť večerné občerstvenie. Gerd pozval Natáliu konečne na druhý tanec. Natálii však prišlo trochu nevoľno:
„Prepáčte, Gerd, ale tuším, že nám niečo škrtá rozpočet,“ usmiala sa. „Obávam sa, že na dlho.“
„Hm, svadobná cesta v Paríži sa vydarila, však?“
Natália sa zapýrila: „Áno. Obávam sa, že dlho asi učiť nebudem.“
„To nevadí. Na nejaký čas vám zastúpim aj ja.“
„A potom čo? Ako si to predstavujete potom?“
„Hm. Vyhradíte si v škole jednu miestnosť pre opatrovkyňu a dieťa. Myslím si, že mladým dámam neuškodí vidieť v praxi starostlivosť o dieťa.“
„Máte pravdu. Aj tak som im niečo také chcela hovoriť. U nás doma sa o tom vlastne nikdy nerozprávalo.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala:
„Gerd, ale za to môže to vaše tajnostkárstvo. Keby ste mi boli povedali, čo hodláte urobiť, tak by som s tým dieťaťom možno nejaký rok počkala.“
„Nepočkala!“
„Ako to vy vymôžete vedieť!?“
„Aj tak je vždy len po vašom.“
Rozhovor začal zaváňať hádkou. Potom sa Natália spamätala a milo dodala: „Milý priateľ, mohli by ste mi láskavo vysvetliť, prečo každá naša konverzácia, ktorá začína krásnou francúzštinou, končí večne hádkou v nemčine?“
„Je to jednoduché – vari sa dá vo francúzštine tak krásne pohádať?“
„Toto som nemala na mysli.“
„A čo takého ste mali na mysli?“
„Však vy viete!“
„Zaujímavé, že ste na to so svojou vrodenou inteligenciu a skromnosťou ešte neprišli.“
„A zabudli ste dodať, že aj krásou! No tak, Gerd, ako to je?“
„Á, hádka sa nekoná?“ naoko prekvapene sa opýtal Gerd, keď zbadal zmenu tónu v otázke.
„Nekoná, tak mi to už vysvetlite. S Johannom som sa za celý čas nepohádala toľko, čo s vami za päť minút.“
Gerd sa zasmial a potom vysvetľoval:
„Viete milá Natália, my dvaja sme rovnakí. No a kedže sme rovnakí, tak to medzi nami aj poriadne iskrí. Myslím si, že počas celého nášho bytia to ani nemohlo byť inak.“
„Tak toto mal na mysli pán profesor, keď povedal, že musí mať manželku matematičku. Ale Gerd, nám potom chýba štvrtá osoba do štvoruholníka a mala by to byť nejaká inteligentná matematička s dlhým jazykom.“
„Hm, už som začal takú hľadať.“
„Takže vy ste to pochopili skôr?“
„Samozrejme, moja inteligencia sa nezaprie. Predbehol som vás asi o minútu.“
Obaja sa schuti zasmiali.
„Natália, a vie už Johann, že budete mať dieťatko?“
„Nie, doposiaľ som to nevedela naisto ani ja.“
„Tak idem za neho prevziať úlohu hostiteľa a pošlem ho ku vám.“
Gerd odišiel za Johannom: „Johann, choďte k Natálii, súrne vás potrebuje.“
„Neviete prečo?“
„Viem, ale nepoviem,“ usmial sa.
Johann utekal ako vyplašený zajac. Zadýchaný prišiel k Natálii: „Čo sa deje?“
„Nič. Prečo tak utekáte?“
„Gerd ma poslal, že ma súrne potrebujete.“
„Blázon, veď to ešte do marca počká.“
„Čo počká?“
„Deväť mesiacov je deväť mesiacov.“
Johann zobral Natáliu do náručia a roztancoval sa.
„Druhý blázon,“ sucho skonštatovala Natália.
Pretancovali spolu celú noc s nutnými prestávkami. Gerd obsluhoval hostí a tí sa čudovali, prečo tak zrazu opustil Natáliu.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.