Johann s Natáliou sa rozhodli, že využijú políciou vynútený predĺžený pobyt v Paríži ako svoju svadobnú cestu. Veď hneď po sobáši Natália začala študovať.
„Natália, musím ísť predĺžiť nájom na byt ešte aspoň o dva týždne. Vtedy má byť súd s tými zlodejmi.“
„Radšej o mesiac. Kto vie, či sa to uzavrie naraz,“ navrhla Natália.
„A pôjdeme ešte do Versailles, aj na Eiffelovu vežu a…“ dodal Johann. „Začína si mi v Paríži celkom páčiť.“
Natália sa úprimne zasmiala. Johann sa usmial a vybral sa do vedľajšieho domu, kde býval majiteľ. Dohodol sa s ním o predĺžení nájomnej zmluvy a pomaly sa vracal domov. Keď prechádzal cez cestu, zrazu k nemu pribehla Klotilda:
„Mladý pánko, mladý pánko! Musím vám niečo veľmi súrne oznámiť. Veľmi súrne!“
„Á, to ste vy. Dúfal som, že vás už nikdy neuvidím.“
Klotilda akoby Johanna ani nepočula, pokračovala: „Mladý pán, vy ste Natáliin manžel, však?“
„A čo má byť?“
„Viete, keď ste tu neboli, stala sa taká ošemetná vec. Ako by som vám to len… oné… povedala. Viete, tak Natália s tým, ako sa len… oné… takým Španielom… to oné… teda tak! Hotová Sodoma-Gomora!“
„Aha! A čo má byť?“
„No a potom sa vrátil Gerd, našiel ich tam v takej… no oné… takej chúlostivej situácii… a toho Španiela… oné… zo žiarlivosti úplne zabil!“
„Aha! A čo má byť? Úplne?“
„Načisto úplne ho zabil! No, ja nič, ale čo keď aj vás… Natália je… však som s ňou bývala, viem ja svoje, nie ako vy!“
„Aha! A čo má byť?“
Klotilda stratila reč. Po chvíľke dodala: „Tak ja nič, ja hádam pôjdem… veď to… oné… ja som vás varovala… takže sa potom nečudujte… a tak! Ale nechceli by ste ma prísť pozrieť?“
„Ja? Vás?“
„Nó! Mám taký podnik, aby ste vedeli.“
„Na Pigalle?“
„Tam už nepracujem, teraz mám súkromný podnik inde.“
„Aha! Vy ste na Pigalle pracovali?“ vyvalil oči Johann.
„Nó… oné… a je to vari… ja sprostá!“ chytila sa za hlavu Klotilda, lebo spoznala, že sa preriekla.
„Pozdravujte teda odo mňa aj tú vašu priateľku, predpokladám, že nebude ďaleko.“
„Nie, bývame teraz spolu.“
„Áno? A prečo?“
„Tak. Marta a Eleonóra sú predsa moje spoločníčky!“
„A tá tretia to je kto? Ja som vás videl len dve?“
„Naša ďalšia spolužiačka. Natália ju pozná, boli to dobré priateľky. Však Marta jej aj dobre radila, aby… ja nič. Aj Eleonóra jej to radila a napokon aj ja. Ak by ste mali záujem, u nás je to veľmi lacno, takmer zadarmo… tak čo?“
„Ďakujem, nepotrebujem vaše služby.“
„Škoda. Ale keby ste chceli, tak sa len hociktorého drožkára spýtajte na Hotel u cnostnej manželky.“
„Aha! Takže u cnostnej.“
„Veru. Že je to dobrý názov?“
„Tak. Taký názov naozaj nezabudnem. Môžem o tom informovať aj Natáliu a Gerda?“
„Jój! To budeme veľmi rady, keby Gerd prišiel ku nám na návštevu. Bude určite spokojný, veď… oné… a tak… a veď aj šľachtici ku nám chodia, my nie sme hocijaký podnik, či čo.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.