Návšteva
„Madam, posiela ma jej veličenstvo. Máte ísť ihneď do kráľovského paláca,“ oznámila jej kráľovnina komorná.
„Jej veličenstvo mi neposlalo list?“ začudovane sa opýtala Athénaïs.
„Nie, madam. Jej veličenstvo nemalo čas písať. A vravelo, že máte prísť okamžite.“
„Dobre, Gertrude, idem ihneď s vami.“
Athénaïs si iba prehodila cez plecia plášť a spolu s komornou nasadli do koča. Aj kočiš vedel, že sa má ponáhľať. Netrvalo dlho a boli vo Versailles. Gertrude ju ohlásila kráľovnej a potom ich nechala samé.
„Poďte so mnou, mama. Stalo sa niečo …“ Jacqueline ju ťahala ku komnatám neďaleko kráľovských spální. Athénaïs neodporovala a ponáhľala sa za dcérou. Kráľovná ju voviedla do vnútra a starostlivo zavrela dvere. Potom obidve pristúpili k posteli s nebesami a odhrnuli záves. Na posteli ležal mladý muž a zdalo sa, že spí.
„Je to ruský cár Peter. Jeden šľachtic z jeho sprievodu sa ho pokúsil otráviť. Hneď, ako mu prišlo zle, som mu dala liek. Mohli by ste sa o neho postarať? Kráľovi veľmi záleží, aby prežil.“
Athénaïs si prezrela pacienta.
„Urobili ste všetko, čo bolo potrebné, moja drahá. Teraz musíme niekoľko dní počkať, kým sa telo spamätá a vráti sa mu vedomie. Buďte pokojná, myslím, že vyzdravie.“
„Zostanete pri ňom?“
„Pravdaže. Môžete sa pokojne vrátiť k svojej práci. A nehovorte mi mama. Neviete, kto to môže počuť.“
Kráľovná prikývla a odišla. Athénaïs si vyzliekla plášť, preniesla si stoličku k posteli a zobrala si knihu. Kým cár spal, čítala. Medzitým mu niekoľkokrát priložila ruku na čelo a skontrolovala, či dýcha.
„Madam?“
„Oh, vy ste sa už zobudili?“ usmiala sa na neho.
„Podľa toho kameňa, ktorý vám padol zo srdca, som musel spať veľmi dlho,“ zasmial sa a v očiach sa mu objavili nezbedné plamienky.
„Netušila som, že ten kameň bude tak počuť,“ zasmiala sa aj ona.
„Kto ste, madam?“ zvedavo sa opýtal.
„Váš anjel strážny na tomto dvore.“
„A dovolí mi môj anjel strážny vstať z postele a obliecť sa?“
„Dovolí, ale až o tri dni.“
„Vy ste teda prísna!“
„A vy ste ľahkovážny. Ujdete hrobárovi z lopaty a už by ste behali po paláci. Teraz budete pekne ležať a budete poslúchať.“
„Obávam sa, že mi naozaj nič iné nezostáva. Čo sa mi stalo?“
„Zjedli ste niečo veľmi ťažké. Vyzerá to na bolehlav alebo niečo podobné.“
„Tak to sa čudujem, že ešte žijem. Moji … povedzme, že bojari, zvyknú byť dôslední. Obávam sa, že vás neposlúchnem a pôjdem toho človeka pohľadať.“
„Kráľ vás už o túto námahu ušetril a váš bojar dostal tú milosť, že môže spoznávať krásy Bastilly zvnútra. S obesením chce počkať na vás.“
„Hm, všetka úcta vášmu kráľovi. Na obesencov nie som zvedavý, môžem poprosiť kráľa, keby to zariadil bezo mňa? Ak sa nemýlim, tak to bol on, kto vás poslal ku mne.“
„Za to musíte poďakovať kráľovnej. Dala vám včas vhodný liek a potom ma zavolala.“
„Ten liek ste mi nedali vy?“ spýtal sa sklamane.
„Nie. Ale vyrobila som ho a preto vás strážim. Je to veľká chyba?“ spýtala sa veselo.
„Je, ale odpúšťam vám. Pôvodne som vám chcel byť vďačný,“ povedal a v očiach sa mu nezbedne zablysol plamienok. Pozerala sa do tých očí a zdalo sa jej, že vidí … Nie! To nemôže byť pravda! To by bolo veľmi jednoduché!
„Hneváte sa na mňa?“ spýtal sa.
„Nie … nemám sa prečo hnevať … Ale vaše oči … Pripomenuli mi niečo. Moment! Počkajte, hneď sa vrátim!“
Kým sa Peter spamätal, bola aj späť. Pred sebou niesla veľký obraz v hrubom zlatom ráme. Postavila ho k posteli tak, aby naň dopadlo svetlo z okna. Potom ho obišla a zastala si zaň.
Peter začudovane pozeral na jej počínanie a ešte začudovanejšie na portrét muža pred ním.
„Odkiaľ máte môj obraz?“ spýtal sa.
„Ten obraz patrí sem, do tohto zámku, lebo ten muž dal tento zámok postaviť.“
„Versailles … môj zámok … a vy ste … aké je to meno …? Múdrosť? … Nie … Sofia? … Nie, Sofia nie! … Aténa … Pallas Aténa … Nie, Pallas nie! … Francúzska Aténa? … Áno, je to blízko … Athénaïs … Vy ste Françoise-Athénaïs!“ chvíľku bol ticho a potom potichu zašepkal: „Moja drahá Athénaïs …“
Athénaïs stála za obrazom a po lícach jej stekali slzy.
„Vy plačete? Asi som blázon!“
„Nie, nie ste blázon … Vy ste Louis … môj Louis a ja som šťastná, že ste tu a že žijete …“ oprela si hlavu o rám obrazu a rozplakala sa.
Peter vstal z postele a chytil ju za plecia. Zdvihla hlavu a on zobral obraz a oprel ho lícom ku stene. Potom ju jemne zobral za ruku a sadli si spolu na posteľ. Potom ju objal okolo pliec a sám pre seba si šepkal: „Som blázon … toto predsa nemôže byť pravda … zbláznil som sa.“
„Je to pravda, Ľudovít. Ja viem, že je to pravda.“
„Nie, to hovoríte, aby ste ma upokojili … niečo také nie je možné …“
„Je to možné. A viem ako vás presvedčím.“
Vstala. Prekvapený Peter zostal sedieť.
„Ľahnite si, budete mať návštevu,“ prikázala a zazvonila.
„Gertrude, priveďte sem okamžite kardinála d’Estrées!“
Komorná sa ponáhľala a zakrátko prudko vošiel kardinál:
„Athénaïs, stalo sa niečo vážne?“
„Stalo. Pozrite sa na neho. Kto to podľa vás je?“
D’Estrées sa nechápavo pozeral raz na Petra a raz na ňu. Tváril sa tak bezradne, až sa cár rozosmial a smial sa tak veselo, že to nakazilo aj ostatných.
„Tak čo, Richelieu, poznáte tie plamienky v jeho očiach?“
„Ľudovít! Čo tu robíte?! Veď ste dávno umreli!“
„Richelieu, netárajte! Vari sa môže mŕtvy smiať?“ veselo ho zahriakol cár.
„Athénaïs počkajte, to musím povedať …“ kardinál vybehol z komnaty ešte prudšie než do nej pred chvíľkou vošiel.
„Kam sa tak rozbehol?“
„Išiel pre procesiu,“ zasmiala sa. „Spoznal vás a privedie vašich priateľov. Veľa ich už nezostalo, lebo ľudia vymýšľajú čoraz lepšie prostriedky na to, ako sa ich zbaviť. Akoby nestačilo to, že aj tak musia zomrieť keď zostarnú …“
Nestačila dopovedať a dvere sa rozleteli tak, že takmer vypadli z pántov. Objavil sa v nich kardinál, ťahal za ruku kráľa a za nimi vyplašene poskakovali grófi Guy, Jean a Louis. Celú suitu uzavierala kráľovná.
Athénaïs a Peter sa rozosmiali a pridal sa ku nim aj kardinál. Athénaïs prišla ku stene a otočila k nim obraz.
„Louis! Veličenstvo!“ vyletelo z piatich prekvapených úst. A všetko bolo jasné.
„Jean! Choďte do kuchyne a prineste tú najväčšiu šunku!“ prikázal kardinál.
„Vy ste sa zbláznili! Chcete ho zabiť! Tri dni nič nejedol a vy ho idete napchávať šunkou! A navyše – je pôst!“ spustila na neho Athénaïs.
„Odkedy práve vám vadí pôst?! A Ľudovít aj tak nikdy nejedol tie žbrndy, čo ste mu varili ako diétu! Vždy som mu potajomky nosil z kuchyne šunku a prežil! Ľudovít! Chcete šunku alebo detskú žbr … kašu?!“
„Ak si môžem vybrať, tak radšej tú šunku, vaša eminencia,“ odpovedal Peter.
„Keď nemá rozum kardinál, mali by ste ho mať vy! Spáchať samovraždu objedaním! Čo si myslíte, dokedy vás budem liečiť?!“
„Ale drahá priateľka. Už sa toľko nezlostite. Ľudovít sa vždy po otravách hostil šunkou, to vám môžem hocikedy odprisahať.“
„Prečo mi to vtedy ani jeden z vás nepovedal?!“
„Kto by sa opovážil pri tom vašom podrezanom jazyku,“ dvojhlasne odpovedali previnilci.
„Dobre, Richelieu, ale tá šunka musí byť uvarená! Nechcete ho predsa stratiť teraz, keď sme ho našli. Alebo áno?!“ hrozivo sa pozrela na kardinála.
„Jean vie veľmi dobre, akú šunku mám na mysli. Varí ju v nejakých bylinkách, netvárte sa, že to neviete,“ veľmi pokojne povedal kardinál. „A dúfam, že už budete spokojná.“
„Dobre, Jean, môžete ju priniesť.“
Jean sa rozbehol do kuchyne, občas radostne poskočil a celou cestou si spieval.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.