Vstala a privítala návštevu:
„Vitajte, páni. Dúfala som, že sa uvidíme až zajtra ráno.“
„Pani markíza, podrobne sme preskúmali zápisy z oboch vašich prípadov a radi by sme túto nepríjemnú záležitosť uzavreli čo najskôr.“
„Prepáčte, páni, ešte musím napísať dva listy a budem vám k dispozícii. Za ten čas by som vás pozvala na malú večeru.“
Zazvonila. Vo dverách sa opäť objavila slúžka.
„Madelaine, odprevadíte pánov do salónu. S večerou na mňa nečakajte, nie som hladná. Potom prinesiete víno do mojej pracovne a poháre pre pánov, lebo po večeri ich očakávam tu. Dobrú chuť, páni, víno si vyberte podľa vlastnej chuti.“
Po večeri sa vrátili. Sadli si okolo veľkého stola v jej pracovni. Ešte nestačili ani začať, keď sa opäť otvorili dvere:
„Madam …“
„Madelaine, prikázala som vám, aby ste nás nerušili!“
„Madam, prišlo jeho veličenstvo a želá si s vami okamžite hovoriť.“
„Veličenstvo? Veď sa odo mňa dištancovalo … Prepáčte, páni, musí to byť veľmi súrna záležitosť. Prosím, ponúknite sa zatiaľ vínom.“
Zišla do salóna a cestou prikázala slúžke, že za žiadnych okolností nechce byť ďalej rušená. Potom otvorila dvere.
„Dobrý večer, veličenstvo.“
„Čo ste to opäť urobili za bláznovstvo!“ skríkol na ňu kráľ a šermoval jej pred nosom listom, ktorý mu dnes popoludní poslala.
„Neviem, prečo vás to zaujíma, vy ste sa od tejto záležitosti predsa dištancovali aj s celou svojou rodinou!“ odsekla.
„Dištancoval som sa preto, aby som vám pomohol z väzenia utiecť, keby vás odsúdili na smrť! Nemohol som predsa dovoliť, aby ma upodozrievali zo spoluúčasti na vašom úteku!“
„Výborne! Kam by som mala podľa vás utiecť? Brinvilliers ušla do Anglicka a aj tak ju súd dostal. Vďaka tomu ju podrobili tortúre a skončila na šibenici.“
„Urovnal som vám cestu do Candie.“
„Veličenstvo asi zabudlo, kto je pánom Candie!“
„Veličenstvo na to pamätalo, aby ste vedeli! Vyjednal som vám azyl u Ibrahima.“
„Čože?! Vy ste sa načisto zbláznili! U Ibrahima! Viete ako Ibrahim zaobchádza so ženami?! Sú pre neho iba tovar! Bezcenná vec! Nie je o nič lepší než Montespan!“
„Ibrahim by vás nebil!“
„On nie! On má na to otrokov! Ďakujem, takýto život som už zažila! To si radšej prosím tú šibenicu!“
„Vy ste blázon! Volíte si istú smrť pred životom!“
„Prečo vás to zrazu tak zaujíma! Veď aj vám sa uľahčí! Aspoň vám svokra nebude hovoriť do svedomia ohľadne vašich mileniek, tak čo sa sťažujete! A poviem vám jedno – radšej rýchla smrť než doživotné väzenie! Dúfam, že to je všetko, čo ste mi chceli povedať!“
„Nie, to nie je všetko.“
Obzrela sa za hlasom. Z prítmia komnaty vyšiel Ibrahim.
„Predpokladám, že ste počuli všetko, vaša milosť,“ obrátila sa dosť odmerane na neho.
„Počul.“
„Aspoň vám nič nemusím vysvetľovať. A teraz ma ospravedlňte. Sudcovia už na mňa čakajú.“
„Počkajte!“ zvolal kráľ. „Ste nám dlžná ešte nejaké vysvetlenie.“
„Vysvetlila som vám to v liste. Chcem, aby ste sa postarali o vášho brata Louisa-Augusta, o vaše deti a deti princa de Condé, ktorým som matkou. Aby ste ich neposudzovali podľa toho, že skončím na šibenici. To je všetko. Vlastne ešte jednu vec,“ otočila sa a vytiahla kôpku popísaných listov. „Toto sú moje pamäti. Teraz je taká móda písať takéto veci. Sú v nich vyvrátené všetky klebety a mohli by vám znova urovnať cestu. To je moja posledná služba pre vás a kráľovstvo. Teraz ma naozaj ospravedlňte, páni, súd čaká.“
Odišla a nechala dvoch zarazených a prekvapených mužov samotných. Prvý sa spamätal Ibrahim:
„Je to Šahrazád!“ usmial sa.
„Nerozumiem, o čo jej ide,“ ozval sa kráľ. „Veď bola oslobodená!“
„Ide jej o spravodlivosť, veličenstvo. A o to, aby na vás nepadol ani len tieň podozrenia.“
„Stratí hlavu, to je viac než isté! Prečo to robí?“
„Možno tým získa viac, než si myslíte.“
„Čo môže získať stratou života?“
„Slobodu duše. Jej duša potom môže sprevádzať vášho otca.“
„Čože?“
„Vy neveríte v posmrtný život? Myslel som si, že toho viete viac, než učí islam …“
„Verím … ale život mi je bližší než smrť.“
„Tak potom vaša viera nie je živá. Ona svoje presvedčenie žije, preto jej nerozumiete.“
„Myslíte?“
„Spýtajte sa jej.“
„Len či budem mať ešte príležitosť …“
„Tak by sme mali ísť za ňou, nie?“
Obaja vyšli zo salóna a vystúpili po schodoch ku dverám pracovne, kde sa ozývali tlmené hlasy. Potichu otvorili dvere a vkĺzli do prítmia. A tak si vypočuli takmer všetko …
Oproti dvom vyšetrovaniam predtým, toto posledné bolo skôr formálne a netrvalo vôbec dlho. Keď už sudcovia nemali otázky, ujal sa slova de La Reynie:
„Madam, obvinili ste súd z protekcionizmu voči vašej osobe a požiadali ste o revíziu vyšetrovania. Celý Chambre Ardente opätovne dôkladne preštudoval zápisy z pojednávaní a opätovne dospel k rovnakému rozsudku: madam Françoise-Athénaïs de Montespan je nevinná v celom rozsahu obžaloby. K takémuto záveru celú súdnu komisiu viedli nielen výsledky predchádzajúcich vyšetrovaní, ale aj váš nekompromisný postoj k revízii. Zločinec je sám rád, ak už raz dosiahne oslobodenie a neželá si opätovné vyšetrovanie. Vy ste boli pripravená na smrť, ako sme sa pri príchode presvedčili na vlastné oči. Smieme sa vás na záver opýtať, prečo ste to urobili?“
„Páni, ak dovolíte, vrátim sa o mnoho rokov späť. Mladý kráľ Ľudovít XIV. prevzal vládu nad morálne zničenou krajinou. Mnohí z vás sa na tú dobu pamätajú omnoho lepšie než ja. Francúzsko bolo ničené náboženskou vojnou medzi katolíkmi a hugenotmi. Mnohokrát to však nebola vojna v pravom zmysle slova. Nepriateľské rody sa trávili a nenávisť pohlcovala všetko dobré.
Jedy, závisť a nenávisť – to všetko bolo ťažké dedičstvo po Kataríne di Medici. Táto Talianka vniesla do našej krajiny morálnu skazu. A tak čo smela kráľovná, smeli i poddaní. Čo z toho sa zmenilo do čias, keď mladý kráľ nastúpil na trón? Nič! Vlastne sa toho veľa nezmenilo dodnes … ale to je už o inom. Ani kráľ nikoho nedokáže zmeniť, ak to dotyčný sám nechce. Kráľ chcel zabrániť vraždám a preto musel dať svojim úradníkom veľkú moc – moc zatýkať a súdiť šľachtu. Veľká moc má však so sebou veľkú zodpovednosť.
A tak je lepšie ak sudca pošle z presvedčenia vinníka na smrť, ako keď ho prepustí a sám hľadá v tomto skutku iba vlastný prospech. Ak sa pomýli v prvom prípade, je to chyba. To druhé je však hriech. Ak niekto tretí vidí hriech a nezasiahne, hreší tým sám a mnohonásobne viac, lebo pokrytecky mlčí. Viete o tom, že za roky môjho pôsobenia na dvore som nikdy nemlčala a myslím, že sa to už nenaučím. Chcela som týmto krokom dosiahnuť len to, aby kráľovskí úradníci boli takí ako kráľ sám – neúplatní a spravodliví. Ďakujem vám za váš čas a vašu ochotu, páni.“
Sudcovia vstali a jeden po druhom sa chystali na odchod. Pri rozlúčke jej každý z nich pobozkal ruku. Posledný nich bol La Reynie.
„Pane,“ oslovila ho. „Teraz keď mám záruku neovplyvneného rozsudku, môžem vám sprostredkovať istý obchod, o ktorý ste ma dnes požiadali.“
„Obchod? Netuším, o čom hovoríte,“ odpovedal začudovaný sudca.
„Zoznámim vás s jedným vplyvným mužom. Dúfam, že ešte neodišiel z môjho domu,“ usmiala sa a viedla ho do salónu, kde nechala kráľa s Ibrahimom.
Mala pravdu, obaja boli tam.
„Netušil som, že ste žiadali o revíziu a myslím, že to dodnes nikto mimo zainteresovaných osôb nevie,“ povedal kardinál.
„Mnohé o týchto procesoch sa nevie. Ale to je predsa dobre, nie?“
„Ako sa to vezme. Nežilo by sa vám lepšie s tým, že ostatní by verili vo vašu nevinu?“
Usmiala sa: „Zvykla som si. Odišla som zo dvora a v mojom zámku je aj teraz rušno. S tichým súhlasom jeho veličenstva tu učím mladých.“
„Počul som už o tom. Vymohli ste si právo vyberať si sama tých, ktorých učíte.“
„Áno. A navonok to vyzerá, že bývalá kráľova milenka sa kajá v ústraní a činí pokánie zakladaním kláštorov, ústavov pre mladé slečny a podporou nemocníc.“
„Ako vás poznám, nič nie je také, ako na prvý pohľad vyzerá.“
„Nie, nie je. Ako by som vydržala sedieť so založenými rukami?“
A Athénaïs sa rozhovorila.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.