Netrvalo dlho a opäť ju predviedli pred komisiu.
„Čo môžete povedať na svoju obhajobu?“
„Páni … vážený súd … neviem, čo by som mohla ešte povedať. Nezúčastňovala som sa čiernych omší a nedávala som ich slúžiť … Nemôžem sa pozerať na to, ako niekto vraždí deti. Som matkou, páni. Porodila som mnoho detí a chcela som ich vychovávať s láskou bez ohľadu na to, čo som kedy cítila k ich otcom. Pre mňa je dieťa Božím darom a požehnaním a veľmi som smútila, keď sa mi tri z nich narodili mŕtve … Neviem, čo by som ešte k tomu mohla dodať …“
„Pani markíza, mohli by ste vyvrátiť obvinenie nejakým dôkazom,“ spýtal sa jeden z kňazov.
„Páni,“ vstal La Reynie „svedkovia popisujú, že telo na oltári nemalo jedinú chybičku, že bolo biele a hladké. Iste si spomínate na tieto výpovede.“
„Áno, pán sudca, toto všetko vieme,“ odpovedal sudca Saint-Simon.
La Reynie vystúpil spoza stola, vytiahol doprostriedku sály stoličku a pristúpil k Athénaïs:
„Madam, mohli by ste si zastať na túto stoličku?“
Uchopila podávanú ruku a vystúpila.
„Mohli by ste nám ukázať vašu pravú nohu?“ spýtal sa znovu La Reynie.
Athénaïs si zahanbene vykasala sukne. Páni za sudcovským stolom zhrozene zhíkli. Aj v slabom svetle sviec bolo vidieť nepeknú tmavú jazvu.
„Ďakujeme, madam,“ opäť jej galantne podal ruku a pomohol jej zísť. Potom sa obrátil k ostatným: „Páni, ako ste pred chvíľou videli, žena na oltári nemohla byť madam de Montespan. Návštevníci čiernych omší by si určite na jej nohe všimli to, čo ste teraz videli aj vy.“
„Súd sa odoberie na poradu.“
Sudcovia odišli. Athénaïs zostala v miestnosti s dvomi strážnikmi a so strachom očakávala rozsudok. Za krátku chvíľu sa komisia vrátila a slova sa znova ujal La Reynie:
„Vstaňte a vypočujte si právoplatný rozsudok!“
Všetci prítomní sa postavili.
„Madam Françoise-Athénaïs de Rochechouart de Mortemart, markíza de Montespan je nevinná!“
Athénaïs sa podlomili nohy. Práve včas ju zachytil Colbert:
„No tak, Athénaïs, vzchopte sa. Už je po všetkom,“ a vyviedol ju zo siene do svojho koča.
„Nicolas, kráľ odmietol svedčiť a jeho rodina tiež! Darebák, zradil ma! Vedel, že som nevinná a urobil mi takýto podraz! Nechcem ho ani vidieť!“
„Athénaïs, upokojte sa. Kráľ sa nemohol angažovať vo vašom procese. Parížania by tvrdili, že vás súd oslobodil iba kvôli nemu.“
„Ale mohol svedčiť!“
„Nemohol, mal zviazané ruky … O mnohých udalostiach ešte neviete … No tak, upokojte sa.“
„Bossuet?“
„Žiaľ, áno, Bossuet …“
„Kam ideme?“
„Myslel som si, že v mojom dome prídete na iné myšlienky.“
„Nicolas, potrebujem sa vykúpať …“ potom sa pritúlila k nemu tak, ako vtedy, keď ju niesol s poranenou nohou, „ďakujem ti, Nicolas, že si na mňa nezabudol … a že si mi pomohol.“
„Zajtra cestujem do Saint-Tropéz. Nechceš ísť so mnou?“
„Rada. Ale potrebujem so sebou nejaké šaty …“
„Madelaine ti ich už priniesla ku mne …“
„Ako som si všimol, odvtedy ste si s Nicolasom tykali.“
„Ani nie, ako dieťa som mu tykala a v tom okamihu som zrazu bola ako malé dieťa a ani mi neprišlo na um mu vykať. Zakrátko sme si však znovu vykali – vyžadovala si to spoločenská etiketa a ani ja som sa necítila vždy ako dieťa.“
„Ale to nebolo všetko …“
„Nie, nebolo. Tento proces po mojom návrate pokračoval bez toho, žeby si to želali sudcovia alebo kráľ …“
Po návrate zo Saint-Tropéz ju navštívil policajný prezident de La Reynie:
„Som potešený, madam, že ste sa zotavili a ste tu opäť medzi nami.“
„Ďakujem, pane. Čomu vďačím za vašu návštevu? Sú ešte nejaké nezrovnalosti v mojom procese?“
„Oj, nie. Váš proces bol predsa uzavretý. Privádza ma za vami iná záležitosť.“
Policajný prezident sa odmlčal.
„Aká je to záležitosť, pane?“
„Nuž … ako by som to nazval … Počul som, že ste dostali od vášho priateľa Ibrahima olej …“
„Zdá sa, že pán vojvoda Saint-Simon bol v určitej chvíli veľmi indiskrétny.“
„Nešlo o indiskrétnosť v pravom zmysle slova. Snažil sa vám touto správou zachrániť život …“
„Život?! Takže je to pravda, že ma súd oslobodil iba vďaka protekcii?!“ vybuchla.
„Madam, nie je isté, či by vás komisia neposlala na popravisko …“
„Tak vy ste mojej výpovedi neverili …“
„Madam …“
„Nevyhovárajte sa! Vy a váš slávny Chambre Ardent neveríte v moju nevinu!“
„Madam, aj kráľ sa od vašej záležitosti dištancoval … iste chápete …“
„Mlčte! Kráľ sa dištancoval a tak mi protekciu urobil jeden nemravný olej! Hanbite sa, páni sudcovia! Za čo nabudúce zapredáte svoje svedomie?!“
„Madam! Tvrdíte, že ste nevinná a rozsudok vašu nevinu potvrdil. Tak čo chcete?!“
„Revíziu môjho procesu, pane. Celú revíziu od podozrenia z otráv po čiernu omšu! Rozumeli ste?!“
„Pri opätovnom otvorení však môžete ľahko skončiť na šibenici.“
„Ja s tým rátam, pane! Ak dovolíte, zvyšok dnešného dňa si vyhradím pre uzavretie mojich svetských záležitostí a zajtra ráno očakávam policajný koč. Dúfam, že to dáte na vedomie celej komisii!“
„Madam, ste blázon, riskujete život.“
„Je to môj život, pane! A čo sa týka toho oleja, obráťte sa priamo na vyslanca tureckého sultána v Candii. Možno s ním uzavriete dobrý obchod.“
„Vďaka za radu, madam. Mohli by ste mi ešte pred revíziou napísať odporučenie pre vášho priateľa Ibrahima?“
Athénaïs na neho škaredo zazrela a odsekla:
„Ak ešte budem nažive!“
„Čo by ste si želali za túto drobnú láskavosť?“
„Rovnakú drobnú láskavosť – ak ma váš súd uzná vinnou, ušetrite ma tortúry. To je všetko.“
„Prečo si nežiadate niečo iné?“
„Túto láskavosť ste preukázali aj Voisinovej – dúfam, že z menej zištných dôvodov.“
„Madam, čo si to myslíte o súde?!“
„To isté, čo si myslel aj môj Louis. Bolo to takmer pred dvadsiatimi rokmi, keď mi vravel – Athénaïs, ste blázon, keď dobrovoľne strkáte svoj krk do slučky. Alebo vás zabijú nepriatelia alebo vás odsúdia sudcovia. Väčšina ľudí sa nedokáže vzdať svojich výhod v prospech pravdy. – Oh, Louis, ako si len dobre poznal svojich úradníkov!“
„Madam, otvoríme váš proces a sľubujem vám, že poctivo preskúmame všetky skutočnosti, ktoré ste nám už ráčili oznámiť. Porúčam sa, madam!“
Policajný prezident sa uklonil a odišiel. Athénaïs sa upokojila, sadla si za svoj pracovný stôl a začala písať. Prešlo poludnie i popoludnie a za oknami sa zotmelo. Zrazu sa otvorili dvere:
„Madam, páni sudcovia zo Chambre Ardente by chceli s vami hovoriť.“
„Sudcovia …? Už? Uveďte ich, Madelaine.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.