Vrátili sa o tri hodiny. Všetci traja si sadli k poháru vína, keď v tom niekto zaklopal. Vošla domovníčka, že pani barónke priniesli nejaký nákup.
„Nákup? Veď som nič nekupovala!“ začudovala sa Natália.
„To je v poriadku, nech vstúpia,“ zhodne prikývli Johann s Gerdom.
Vošli piati poslíčkovia z obchodu. Vpredu sa niesla obrovská kytica orchideí. Za ňou traja mládenci niesli tri objemné balíky. Na konci kráčal mladý muž s tromi malými šperkovnicami. Keď odišli, Natália sa na oboch oborila:
„A to má byť čo!?“
„Len taká drobnosť, na ktorej ste sa dohodli s pani markízou,“ dodal chladne Gerd.
„Ozaj tam nič navyše nie je,“ dodal nemenej chladne Johann.
„Za ten výstup u nej si to naozaj zaslúžite!“
„A to som kotkodákala iba hodinu a už ma z toho bolela hlava. Ako môže niekto kotkodákať celý deň?“
„A čo majú hovoriť tie, čo kotkodákajú celý život? Myslím, že okrem markízy sme sa všetci už s podobnými stretli,“ milo jej odpovedal Gerd.
Natália sa rozosmiala, vedela, koho tým myslí.
„Blázni! Rozbaľte tie balíky, nech vidím čo tam je.“
V troch balíkoch boli látky. Jemnučko zelená, nádherná slabo ružová a snehobiela.
„No dobre,“ ofrflala látky Natália.
„Vám sa nepáčia?“ opýtal sa Gerd.
„Páčia ale radšej sa ani nepýtam, čo to stálo.“
„Neboli až také drahé,“ odvetil Johann.
Prevrátila oči a vybrala sa k šperkovniciam. V jednej ležal smaragdový, v druhej rubínový a v tretej briliantový náhrdelník.
Posadila sa, toto nečakala ani vo sne:
„Vy ste sa naozaj zbláznili!“
„To ste nám už ráčili povedať,“ chladne zborovo vyriekli.
„Dohodli sme sa vlastne ešte u markízy, že pôjdeme na nákup hneď, len čo sa vrátime domov. Johann sa tak výborne zabával, že sme neodolali a museli sme vám kúpiť nejaký darček. A keď ste s markízou zistili, že máte rovnaký vkus, hneď nám bolo všetko jasné.“
„No dobre. Nemá zmysel sa s vami hádať. A teraz mi milý Gerd niečo vysvetlíte.“
„To aby sme si sadli,“ navrhol Johann.
„A ja si donesiem nejaké dokumenty.“
„Ako viete, čo sa vás chcem spýtať?“
„Prirodzená inteligencia sa nezaprie,“ dodali svorne obaja. Natália si povzdychla:
„Veď práve! Už si nemôžem ani nič pomyslieť. Strašné! Tak teda počúvam. To, že sme všetci bratranci a sesternice po Adamovi a Eve, je mi jasné. Ale to, že ste zo mňa urobili barónku von Rosenheim, to si teda prosím vysvetliť.“
„Milá Natália. Prečítajte si, prosím váš rodný list.“
„Rodný list? Ja… ja to neviem prečítať,“ povedala zahanbene.
„Netárajte. Veď ste skončili akadémiu!“
„Veď áno, ale všade sme sa učili latinku a tento dokument je písaný švabachom. Ten nepoznám.“
„Ó! konečne nejaká vec, ktorú naša dokonalá Natália nepozná!“ dodali obaja.
Rodný list si zobral do rúk Johann a čítal:
„Drahá Natália. Váš otec sa volal Maximilián von Rosenheim. Vaša matka sa volala Kristína von Rosenheim. Preto ste boli pokrstená ako Natália von Rosenheim. Jasné?“
„Čože?“
„Natália, tie rodné listy som videl už pri vašom sobáši. Johann tak isto.“
„A to ste mi nevedeli povedať?“
„Mysleli sme si, že to viete, alebo si to aspoň prečítate. Obaja sme predsa vedeli, že ste vzdelaná dáma… Nakoniec máme to aj na sobášnom liste,“ dodal s úsmevom Johann.
„Ten som nikdy nečítala. Načo?“
„O tom, že sme rodina, sme sa rozprávali s Johannom už pri nakupovaní. Včera mi matka musela do telefónu všetko štyrikrát zopakovať, aby som si to zapamätal. Váš otec je bratrancom muža mojej tety markízy, ktorá býva tu v Paríži. Teda je zároveň bratrancom môjho otca a môjho uja, ktorý býva vo Viedni, preto tam bol vyfotografovaný.“
„Hrôza! A čo potom to krvismilstvo s vami?“ zhrozene sa spýtala.
„Drahá Natália. Ani ja, ani vy ste o tom nevedeli. Okrem toho, váš otec je síce bratranec môjho otca, ale až nejaký druho či treťostupňový. Tam už krvismilstvo vôbec neprichádza do úvahy.“
„Čo to teda rozprávala markíza o Johannovej vetve?“
„Tá do toho posplietala ešte aj vetvu po svojom nebohom manželovi. Tam už naozaj nie je žiadne pokrvné príbuzenstvo.“
„S vami si človek užije zábavy,“ prehodila Natália a pomyslela si: ‚Vy dve opice!‘
„Áno, drahá Natália, ale musíte uznať, že sme naozaj krásne a vydarené opice,“ potvrdil nahlas Gerd.
Natália naňho zazrela a pomyslela si: ‚Čo ma s nimi ešte čaká?‘ a povzdychla si.
„Len to najlepšie,“ dodal nahlas Johann.
„Pred vami už človek naozaj neutají ani svoje myšlienky.“
Na to obaja svorne dodali: „To je prirodzeniu inteligenciou…“
„… a vrodenou skromnosťou,“ skočila im do toho Natália.
Všetci traja sa rozosmiali.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.