Obžaloba
„Madam, pán policajný prezident de La Reynie nás poslal, aby sme vás predviedli na výsluch,“ stroho jej oznamoval jeden z policajtov.
„V travičskom procese som už predsa vypovedala …“
„Objavili sa nové skutočnosti, o ktorých ešte musíte vypovedať. Máme vás ihneď priviesť so sebou.“
Athénaïs zazvonila na slúžku:
„Madelaine, pôjdete za jeho veličenstvom a poviete mu, že musím ešte vypovedať. Vezmite si môj koč.“
Slúžka sa uklonila. Athénaïs si zobrala plášť a nechala sa odviesť policajtmi pred komisiu, ktorá ju už raz vypočúvala. Lenže odvtedy ubehlo už pár rokov.
„Madam de Montespan,“ oslovil ju sudca, „pri vypočúvaní sa opäť objavilo vaše meno. Ste ochotná vypovedať?“
„Áno, pán sudca, budem vypovedať.“
„Vaše meno spomenuli niektorí vyšetrovaní v súvislosti s čiernymi omšami, ktoré slúžil bývalý kňaz Etienn Guibourg …“
Athénaïs sa zachvela. Pred oči jej vystúpil hrôzostrašný obraz, na ktorý sa snažila za celé tie roky zabudnúť … A teraz má o tom vypovedať. Zozbierala všetky sily a začala:
„Keď jeho veličenstvo zistilo, že šľachtici jeho dvora sa neštítia vraždiť, zriadilo Chambre Ardente – vašu komisiu a pre odhaľovanie zločinov založilo políciu. Vedenie polície bolo v rukách kráľa a jeho niektorých ministrov. Sám kráľ bol očitým svedkom niektorých vecí. To on sa dozvedel aj o tom, že sa konajú čierne omše.
Raz – bolo to okolo Veľkej noci – sa ma spýtal, či by som tam nešla s ním. Súhlasila som. Išiel s nami aj gróf Guy. Vtedy bol už šľachtic a policajt. Všetci traja zahalení v maskách a dlhých plášťoch sme šli do podzemia jedného parížskeho domu. Tam už sedeli mnohí. Boli oblečení rovnako ako my, takže nikto nikoho nepoznal. Potom … potom vyšiel kňaz a s ním nahá žena. Tam, kde mal byť oltár si ľahla tak, že nohy jej viseli smerom k nám. Potom … zobral malé dieťa a zabil ho. Myslela som si, že vykríknem, ale kráľ bol rýchlejší a zakryl mi rukou ústa. Držala som sa ho a myslela som, že omdliem … Guy ma na jeho tichý pokyn potichu začal vyvádzať von … a na viac sa nepamätám. … Guy mi neskôr povedal, že som omdlela a že ma vyniesol na rukách … neviem, kedy sa vrátil kráľ, nepamätám sa už na nič z toho dňa …“
„To je všetko, čo nám môžete povedať?“
„Áno, viackrát som tam nešla.“
„Ale mnohí svedkovia tvrdia, že tá žena na oltári ste boli vy.“
Striasla sa: „To som nebola ja. Tá žena mala na chrbte také zvláštne materské znamienko … môžem vám ho nakresliť …“
„Potrebujeme dôkaz, že ste to neboli vy.“
„Neviem, aký dôkaz odo mňa chcete … Spýtajte sa kráľa, Louvoisa, Colberta … Neviem vám dokázať, že som to nebola ja.“
„Madam, musíte porozmýšľať. Toto obvinenie je veľmi vážne a môže vás stáť život …“
„Prisahám pred tvárou všemohúceho Boha, že som to nebola ja …“ zdvihla ruku na prísahu a rozplakala sa.
„Musíme vás na nejaký čas zavrieť do väzenia. Nemôžeme vás pustiť ani kvôli vám. Paríž je procesom pobúrený. Žiaľ, istý príbuzný vášho manžela sa o to postaral …“
„Bossuet?“
De la Reynie sa vyhol priamej odpovedi: „Kým budete tu, vypočujeme svedkov, ktorých ste uviedli.“
Nechala sa opäť odviesť do väzenia. Hodiny, ktoré tam trávila, boli nekonečne dlhé. O pár dní prišiel za ňou sám de La Reynie:
„Madam, vypočuli sme svedkov …“
„To je dobre, aspoň sa preukázala moja nevina.“
„Nie je to celkom tak. Colbert a Louvois svedčili vo váš prospech. Policajt Guy takisto … lenže …“
„Aké lenže?“
„Svedkovia opisujú vaše telo! Musíte dokázať, že to nie ste vy!“
„Bola som tam iba raz …“
„Mohli ste tam byť niekoľkokrát. Mnohí z obvinených hovoria, že ste dokonca nechali slúžiť omšu za kráľovu smrť a smrť jeho milenky!“
„Hlúposť! Ja nezabíjam, o tom som už raz vypovedala.“
„Lenže oni tvrdia, že práve vtedy, ste na tom oltári ležali vy a opisujú vaše telo!“
„Čože?! Aby som nechala nad sebou zabiť dieťa?! To nemyslíte vážne!“
„Žiaľ, áno. Ak to obvinenie nevyvrátite, skončíte na popravisku.“
„Alebo na hranici … ako vám mám dokázať svoju nevinu?! Neviem! Spýtajte sa kráľa!“
„Kráľ sa od vašej záležitosti dištancoval … a kráľovská rodina tiež …“
„Tak on sa … dištancoval … a jeho rodina … tiež … umriem. Oh, Bože, len nech ma nemučia!“
„Čo to tárate, ženská! Premýšľajte!“
„Nedokážem premýšľať! Kráľ ma sklamal!“
„Vyzlečte sa!“
„Čo?!“
„Hovorím vám, vyzlečte sa! Potrebujem vidieť vaše telo!“
Policajný prezident odložil svietnik, zastal si za ňu a rozviazal jej šaty. Urobil to tak rýchlo, že si to ani neuvedomila. Spamätala sa iba vtedy, keď pred ním stála nahá.
„Skutočne nádherné telo,“ povedal La Reynie. „Ako Venuša … mali pravdu … je bezchybné.“ Potom prešiel spoza jej chrbta a prezeral si ju spredu. „Toto je čo?“ zamračil sa a ukázal na jej pravé predkolenie.
„Jazva …“ zašepkala.
„Kedy sa vám to stalo?“
„Mala som asi desať-dvanásť rokov … liezla som na múr a spadla som do čerstvo odrezaných konárov … jeden z nich mi rozpáral nohu …“
„Prečo ste nám to nepovedali?“
„Nevedela som, že vás to bude zaujímať.“
„Oblečte sa madam. Kto vám to môže dosvedčiť?“
„Otec, sestry …“
„Rodina nie. Kto o tom ešte vie?“
„Môj bývalý manžel … ale ten nebude svedčiť v môj prospech … on by ma možno najradšej videl na šibenici …“
„Kto ešte? Nejaký milenec?“
„Kráľ … ale ten sa dištancoval a nebude svedčiť … nemala som iných milencov …“
„To je zlé …“
„Moment! Colbert! On o tom vie! Bol vtedy u nás, keď sa mi to stalo. Pomáhal mi, zobral ma na ruky a niesol ma. Hľadal otca, ale otec bol preč. Držala som ho okolo krku, keď mi to gazdiná ošetrovala … a potom chodil k nám častejšie … brával ma na prechádzky, keď som už mohla chodiť …“
„To stačí, madam. O hodinu komisia vynesie váš rozsudok. Pošlem urýchlene po pána ministra.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.