Čierna omša
„Vaša eminencia, kde sa takto v noci koná omša?“
„Vydržte, César, hneď uvidíte. Už som vám však povedal, že ma nemáte oslovovať vaša eminencia, ale krstným menom.“
„Prepáčte, Giulio, zabudol som.“
„Nič sa nestalo, ale odteraz si už dávajte pozor.“
Kardinál Mazarin s mladučkým biskupom d’Estrées mlčky kráčali tichými nočnými ulicami Paríža, kým neprišli pred veľký dom.
„César, teraz dávajte pozor. Naša výprava je trochu nebezpečná, ale ak máte pokračovať v mojom poslaní, musíte poznať aj toto. Nasaďte si masku a radšej mlčte a pozorujte, ostatné vám vysvetlím potom. A nezabudnite najmä na to, že za žiadnu cenu nesmiete nič piť, všetko vylej te nenápadne na zem.“
Keď si obaja muži nasadili na tvár masky, Mazarin zabúchal zvláštnym spôsobom na bránu.
„Koho hľadáte?“
„Čiernu mačku v peci.“
Brána sa otvorila a dvojica mužov vošla dnu. Sluha ich odviedol do podzemia, kde sa pred očami prekvapeného Césara objavila zvláštna kaplnka.
V oltárnom priestore bol naopak postavený kríž a nad ním visel pentagram, ktorý bol obrátený špicom nadol. Pred tým všetkým stál veľký čierny zdobený trón. Okolo bolo nakreslených veľa rôznych symbolov. Všetci prítomní mali na tvárach masky. Na tróne sedel zvláštny kňaz. Bol úplne nahý okrem masky na tvári, ktorá utajovala jeho totožnosť a na oltári ležala mladá nahá žena, ktorá mala tiež iba masku na tvári. Každý prítomný dostal pohár vína. Mazarin spolu s Césarom ho potajomky vyliali na zem.
Za chvíľu sa tváre prítomných začali meniť – dostali neprítomný vzdialený výraz, akoby vypili niečo omamné … Začala omša …
A vtedy ho César uvidel – za oltárom stál temný pán v čiernom rúchu. Chodil od jedného k druhému a každému vypaľoval žeravý znak blesku na čelo. Zľakol sa, ale jeho a Mazarina si ani nevšimol, akoby tam ani neboli. Muži aj ženy revali rozkošou, začali zo seba strhávať šaty … Mazarin ho zrazu zobral za ruku a odviedol ho von z miesta, kde sa konali orgie …
Ticho odchádzala dvojica mužov z tohto zvláštneho domu. Nikto si ich nevšímal, lebo aj sluhovia sa zdali opojení. Ešte aj potom, keď už sedeli doma u Mazarina, dlho nik neprehovoril.
„Giulio, kto to bol?“
„Máte na mysli toho kňaza?“
„Nie, toho čierneho. Vyzeral akoby bol z hmly a vypaľoval im znamenia na čelá.“
„Ja som nikoho nevidel, porozprávajte mi o tom viac.“
César Mazarinovi vykreslil obraz, ktorý videl tesne pred tým, ako odišli. Mazarin sedel dlho zamyslený, až nakoniec prehovoril:
„Takže toto mal na mysli váš otec, keď mi hovoril, že tí, ktorí sa zasvätia diablovi majú na čele vypálené jeho znamenie. Nevidel som tieto znaky a preto som si myslel, že som sa s pravými zasvätencami ešte nestretol. Až po vašom dnešnom rozprávaní som pochopil, že tie znamenia sú vypálené do duše a nie na telá, ktoré nosia tu na zemi. Úbohé obete …“
„Giulio, ako ste sa na takéto príšerné miesta dostali vy?“
„Váš otec mal konexie …“
„Teraz neviem, či sa toho nemám hroziť.“
„Nebojte sa, vysvetlím vám to. Všetko začalo dávno, ešte za života kráľovnej Kataríny di Medici. Viete, že rada bičovala svoje služobné?“
„Počul som už o tom.“
„Ona však nielen bičovala, ale ja trávila … veľa ľudí vďaka nej zomrelo veľmi mladých. Na jedy mala svojho dodávateľa … bol to pra-pra starý otec toho kňaza, ktorého ste videli dnes. Viete prečo vydala svoju dcéru Margot za hugonta Henricha z Navarry?“
„Chcela zmieriť hugenotov s katolíkmi?“
„Prosím vás, po Bartolomejskej noci tomu ešte veríte?“
„Potom naozaj neviem.“
„Lebo z Navarry pochádzali zasvätenci, ktorí odovzdávali učenie – ak sa to tak dá vôbec nazvať učením – ktoré ste videli dnes.“
„A čo s tým má spoločné kráľovná Katarína?“
„Veľa. Bola jednou z hlavných kňažiek …“
„Čože?!“
„Práve toto zistil váš otec. Hovorí vám niečo meno Nostradamus? Náš starý priateľ v Holandsku – učiteľ Comenii – našiel veľmi tajné dokumenty od tohto proroka, ktorý žil za jej čias a ich odpis poslal vášmu otcovi. On na ich základe pátral po Francúzsku a aj preto bojoval proti hugenotom, lebo ukrývali toto temné tajomstvo. Bartolomejská noc nemala zničiť hugenotov, mala odstrániť iba ich vodcov.“
„Prečo?“
„Aby sa na ich miesta dostali najvyšší zasvätenci tajného učenia, ktoré kráľovná podporovala.“
„Ale aj tak nevidím súvislosť s kráľom Henrichom …“
„Henrich nebol zasvätenec, práve naopak. Týmto sobášom však Katarína prilákala do Paríža tých hugenotov, ktorí jej neboli pohodlní a ktorí by tam inak neprišli. Obetovala vlastnú dcéru … Aj vďaka tomu sa Henrich stal kráľom, lebo prežil Katarínu – Margot ho dokázala ochrániť.“
„Ako ochrániť?“
„Poznala svoju matku príliš dobre. Katarína ju zasvätila do jedov i čiernej mágie, ale ona týmito vedomosťami neškodila, práve naopak – pomáhala proti ich účinkom. Na rozdiel od svojej matky nikdy nevraždila. Uzavrela s Henrichom dohodu a pomohla mu utiecť do Navarry.“
„Prečo ho chránila?“
„Aj napriek nanútenému sobášu sa do neho zamilovala. A on, keď spoznal, aká je, tiež. Ale trvalo mu to dlhšie než jej.“
„Ale kde a kedy to všetko môj otec zistil?“
„Najviac vecí zistil vtedy, keď dobyl La Rochelle. Bol som pri tom. Celé dobytie bola vlastne politická dohoda – išlo o odstránenie pokračovateľov tajného učenia. Musela sa použiť aj sila, inak sa to nedalo urobiť. A v pevnosti sme potom našli veľa, naozaj veľa tajných dokumentov, ktoré v mnohých veciach doplnili to, čo napísal Nostradamus. Aj samotný kráľ sa čudoval, čo všetko tam bolo …“
„Ako je teda možné, že ešte stále to učenie žije?“
„Niektorí stačili utiecť. Bojím sa, aby znovu nevnikli do radov hugenotov.“
„Prečo práve tam?“
„Lebo v cirkvi sa najlepšie šíri tajné učenie. Nikto sa nečuduje, ak sa konajú omše iba pre zasvätencov, ľahko sa vyhľadávajú fanatickí nasledovatelia, ľudia túžiaci po moci, ovládaní iných a pod. Katolícka cirkev im však nevyhovuje, lebo tam má najvyššiu moc pápež. A dostať sa až k pápežovi je veľmi ťažké. Preto hugenoti … César, musíte na to dať pozor.“
„Neviem, čo by som mal robiť …“
„Myslím, že na nejakú čiernu omšu ešte spolu pôjdeme. Ak ste mohli vidieť služobníka pekiel, ktovie čo uvidíte inokedy … a podľa toho budeme konať.“
Mazarin dodržal sľub a po nejakom čase zobral Césara opäť do toho domu. Tento raz kňaz zavraždil takmer dospelé dievča. D’Estrées sa pozeral a videl ako sa z kňazovej duše touto vraždou čosi odlúpilo. Bola to akási špinavá striebristá stuha, ktorá sa akoby ovíjala a potom stekala okolo ruky, ktorá vraždila, až stiekla cez nôž spolu s krvou do kalicha, ktorého sa kňaz dotkol. Kalich potemnel a zjavilo sa na ňom znamenie smrti. Kňaz ho odložil a ako sa od neho vzďaľoval, napínala sa medzi ním a kalichom temná niť. A nebola samotná. Ku kňazovi sa ťahali temné nite z rôznych strán, ale predmety, s ktorými bol spojený, d’Estrées nevidel.
Keď vychádzali, videl v slabom svetle čiernych sviec ešte niekoľkých prítomných, z ktorých takto vychádzali na rôzne strany takéto vlákna.
„Tak čo ste videli dnes?“ spýtal sa Mazarin svojho žiaka.
D’Estrées rozprával a kardinál zamyslene pokyvoval hlavou.
„Milý priateľ, neviem, čo znamenajú tie vlákna a aký majú účel. Ale nebude to len tak … Tie predmety sú nebezpečné. Bolo by treba niektoré nájsť a priniesť ich sem. Možno nám samy prezradia, čo skrývajú.“
„Obávam sa, vaša eminencia, že sám na to nebudem stačiť …“
„To od vás nikto nechce. Mám okrem vás ešte niekoľko skutočne šikovných žiakov … Bolo by dobre, keby ste niečo vymysleli.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.