Večer, keď Peter a Athénaïs osameli, spýtal sa:
„Zostanete ešte pri mne?“
„Pravdaže, budem vás strážiť.“
„Vy ste celý čas nespali?“
„Driemala som v kresle vedľa vás.“
„Ja by som vám urobil aj miesto vedľa seba …“
„Ste nepolepšiteľný! Čo by som tam asi robila?!“
„Ja by som vedel čo, ale vy by ste boli proti …“
Athénaïs na neho zazrela a Peter si zatiahol prikrývku až po bradu.
„Athénaïs … máte niekoho?“
„Nejaký čas žijem sama. To ste chceli počuť, nie?“
„Priznám sa, upokojilo ma to. Tak mám šancu?“
„Zbláznili ste sa?! Veď vám môžem byť starou matkou!“
„Ale veď predtým …“
„Predtým som bola mladá. Dokonca mladšia ako vy. Ale teraz … môj život sa môže počítať na mesiace … možno ani to nie … Som stará, Peter.“
„Mne to nevadí. Moja duša je rovnako stará ako vaša.“
„Duša áno … ale telo nie. A tu potrebujeme k životu telo, žiaľ.“
„Poďte so mnou do Ruska. Tu ste svoju prácu už skončili. Vychovali ste svojich pokračovateľov. U mňa vám nebude zle …“
„Starý strom sa ťažko presádza. A už vôbec nie k mladému stromčeku.“
„Už som vám povedal, že vek pre mňa nie je dôležitý …“
„Nikdy predtým sa mi tak nechcelo umrieť ako teraz …“
„Vy … ste nešťastná?“ spýtal sa a v očiach mal strach.
„Keby som bola mladšia, utekala by som za vami aj na kraj sveta … Teraz sa budem modliť, aby som sa mohla znovu narodiť u vás …“
„To sa vždy splní?“
„Nie. To nezáleží od nás … Ale ja verím, že budem znova pri vás …“
„Budem vás hľadať po celej krajine!“
„Ja si vás nájdem … Aj tu som prišla za vami ja.“
Chytil ju za ruku a prinútil ju sadnúť na posteľ. Priblížil svoju tvár ku jej a na pery jej vtisol dlhý, veľmi dlhý bozk. Zrazu sa cítila ako vtedy, keď prišla za ním prosiť o službu. A mala znovu osemnásť …
„Tak preto sem Peter chodil tak často a tajne,“ usmial sa kardinál. „Nezmenil sa, aj vtedy trpel na pekné ženy.“
„Omyl … možno. Chodil sem, aby sa učil. Teda, aby v novej krajine vybudoval to, čo chcel vybudovať tu.“
„Myslím, že bol rád, keď videl, ako sme si počínali bez neho.“
„Áno. Tešilo ho, že Francúzsko, ktoré tak miloval, teraz kvitne. A viete, čo mi sľúbil? Že kým sa narodím tam, postaví nové Versailles. A vraj tam, kde slnko nezapadá a noci sú biele ako deň. Hovoril, že je to zázračná krajina a na oblohe často prebleskujú farby. Volá sa to polárna žiara. Má to len jednu nevýhodu. Je tam príšerná zima.“
„V Rusku je veľa dreva, budete mať čím kúriť.“
„Richelieu!“
„Ale madam, ja som len chcel povedať, že tá krajina nemusí byť až taká zlá.“
„Vy sa tam vari tiež chcete narodiť?“
„Prečo nie? Ako poznám tých, ktorí odišli pred nami, tak sú už isto tam ako malé batoľatá. Možno aj princ de Condé alebo náš Colbert… A nakoniec, kto by sa tam s vami hádal?“
„Takže hádal! Vy za mnou chodíte iba preto, aby ste sa so mnou hádali?!“
„Občas vám dám aj nejaké to rozhrešenie a vôbec vás nenútim ísť do kláštora ako Bossuet.“
„Bossuet?! To hádam ani nie je človek, to je zlý sen!“
Kardinál sa rozosmial:
„Chcete povedať, že jeho sa ako jediného bojíte?“
„Nie … nebojím sa ho, veď kardinál je viac než biskup. Ale boli časy, keď som sa ho bála.“
„Veru áno, boli časy …“ a d’Estrées sa rozhovoril.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.