Johann poslal telegram sa vrátil späť asi o hodinu:
„Gerd, posledný vlak vám odchádza zajtra. Potom ide až v po Novom roku.“
„Ďakujem Johann. Musím ísť s nimi, nepustím ich predsa samé. Tešil som sa na Vianoce s vami, ale i doma budú pekné. Potvory!“
„Gerd, do Versailles bez vás nepôjdeme. Počkáme, kým sa vrátite.“
„Ďakujem, Natália. Tak ma to už tak nemrzí. Ale zajtra do tej opery choďte.“
„Samozrejme, Johann sa už veľmi teší.“
„Natália, cestou ma otravovali také dve… ako ich slušne nazvať? Šaty mali… no… Gerd ich mal lepšie, keď ešte robil hlúposti…“ ozval sa Johann.
„A teraz?“ opýtal sa Gerd. Čakal na to celé mesiace ako na rozsudok.
„Teraz je to už lepšie. Dokonca lepšie, ako keď som odchádzal. Potešili ste ma. Natália bola po celý čas úplne v poriadku. Sem-tam nejaká škvrnka, ale to je bežné skoro každý deň. Stačilo, ak ju stretol niekto, kto nemal najčistejšie myšlienky. Nebolo to od vás, nebojte sa.“
Gerd div, že nezačal vyskakovať od radosti. Keď sa utíšil, opýtal sa:
„Aké dve, Johann?“
„Nepoznám ich, ale spomínali niečo, že ma Natália vyhodila.“
„Čo? Tak to boli určite tie dve grácie.“ dodal Gerd.
„Aké grácie?“ opýtal sa Johann.
„No predsa moje bývalé spolubývajúce z internátu,“ usmiala sa Natália.
„Aha! Teda, poviem vám, silná káva.“
„Sú to také rafiky. A čo od vás chceli?“ spýtal sa Gerd.
„Neviem, predpokladám, že ma chceli znásilniť. Spomínali také niečo.“
„Tak to boli určite oni. Aj mňa na niečo také nahovárali. A čo ste im povedali?“
„Že dúfam, že ich už nikdy neuvidím.“
„Ja som ich poslal na Pigalle,“ zo smiechom dodal Gerd.
„To je čo?“ spýtal sa Johann.
„Tam sú skupinky takých… no ľahkých…“
„Aha!“
Všetci traja sa nahlas rozosmiali.
Dve rebeky, ktoré v posledných dňoch nemali inú prácu, sa znova spolu stretli v kaviarni oproti Natáliinmu domu:
„Eleonóra! Pozri sa s kým sa to Natália vlečie.“
„Však to je ten, čo odcestoval.“
„Nejako rýchlo sa vrátil, či čo.“
„Chceš ďalekohľad?“
„Nie, ukradla som si svoj. Ten hlúpy dôstojník nič nezbadal. Nech si kúpi nový.“
„Tak mu treba! Je dôstojník, určite má dosť peňazí. Ty, poďme za nimi, budeme mať čo rozprávať Marte.“
„Marte?“
„Napísala mi, že príde do Paríža.“
„Tebe písala vidiečanka?“
„Písala. Má tu nejakú tetu, či čo, a že ju príde navštíviť.“
„Tetu? Tak volá toho svojho frajera. Jej muž je sedliak, zabil by ju, keby vedel. Ešte aj poštu jej číta, žiarlivec.“
„Sedliak? Čo už len od takého môžeš čakať. Ona má frajera? Kde ho na tom vidieku našla?“
„A ja viem? Aj tak bude smrdieť na hnoj.“
„Ty, aha! Tam ide Natáliin frajer. To bude mela na ulici.“
„Utekajme tam, nech nám nič neujde.“
Johann a Natália vôbec netušili, že ich sprevádzajú zvedavé pohľady dvoch klebetníc. Boli to len pohľady, lebo to, o čom sa rozprávali, dámy nepočuli.
„Vitajte Gerd. Prišli sme vám naproti.“
„Ďakujem, to ste ma potešili.“
„Aká bola cesta domov?“
„Vynikajúca. Myslím si, že moje dve sestričky sa už neopovážia z domu ani na krok.“
„Dostali od vás?“
„Nie. Od mamy.“
„Sú zlaté, ale veľmi riskovali.“
„Nebojte sa, už to viac neurobia. Celou cestou domov som im mierne dohováral.“
„Mierne?“ opýtala sa Natália.
„Asi tak, ako keď sa Johann rozprával s tými dvoma paholkami. Len ja som nemal palice, ale jazyk. Potom čo ste im vysvetlili vaše skúsenosti, zistili, že naozaj riskovali. Domov sa už báli cestovať sami. A nielen pre mamine facky, o ktorých vedeli, že ich doma čakajú. Tie boli už len taký malý výkričník na konci. Mama prišla na stanicu a dostali ich ešte na schodíkoch vlaku.“
„Gerd, potešíme vás. Na zajtra sme objednali fiaker do Versailles. Pozajtra totiž už musím odcestovať domov. Prázdniny sa končia a aj mne začína škola. Chcel som ísť s Natáliou na ples, ale už to nestihnem. Nešli by ste s ňou vy?“
„A čo na to Natália?“
„Už sme sa o tom rozprávali cez Vianoce. Nebude vám to vadiť, Gerd?“ milo sa ho opýtala.
„Budem veľmi rád, veď som s vami tancoval len vtedy, keď sme sa zoznámili.“
„Gerd, spomínali ste, že nás vo Versailles zavediete na tajné miesto.“
„To miesto nie je tajné, bežne však nie je verejnosti prístupné. Zavediem vás totiž do obrazového depozitára, sú tam veľmi zaujímavé obrazy.“
„Do depozitára sa bežne nechodí,“ poznamenal Johann.
„Bežne nie, ale keď máte protekciu vďaka profesorovi literatúry, tak áno. V depozitáre pracuje jeho dobrá priateľka.“
Dve rebeky, ktoré ich sledovali, sa schovávali za stĺpy a skupinky ľudí.
„Klotilda, však tí sa zvítali ako nejakí priatelia, či čo.“
„Eleonóra, ešte aj kufre mu zobral ten druhý.“
„Juj, my sprosté. Čo sa už nepamätáš, ako Natália povedala, že im Gerd bol na svadbe za svedka?“
„Jaj, tak to asi nebude mela. Zbytočne sme sa ponáhľali.“
„Ty, Klotilda, to je ti ale morálka, hm.“
„Veru tak. Muž a frajer si podali ruky. To sú ti ale panské móresy!“
„To ti svet ešte nevidel! No čo ti budem hovoriť – Sodoma-Gomora!“
„A ten môj ma minule dobil ako koňa. Bičom mi vyťal. Celý mesiac som sa nemohla vyzliecť pred druhým chlapom. Ešte teraz mám modriny – aha!“
„Juj, darebák, a čo tak?“
„Načapal ma. Vraj ide voziť pánov z divadla. A ja sprostá som mu naletela.“
„A kto bol u teba? Ten tvoj?“
„Nie, ty sprostá. Bol to len sused. Dlžila som mu za nákup. Musela som si predsa nejako našetriť na drožku a tieto kávičky. Tak som mu to splácala.“
„Aha! Ty, a prečo od toho svojho kočiša neodídeš?“
„A kto ma bude potom chovať, há? Veď zarába dosť. Tak čo! A vôbec!“
„Veru tak, ako hovoríš. Len aby ma ten môj nenačapal.“
O dva dni boli dve rebeky, ako inak, v kaviarni oproti Natáliinmu domu.
„Ty, aha, veď ona vyhadzuje Gerda!“
„Klotilda, naozaj. Aj kufre si nesie!“
„Aha, aj ten pekný ide s nimi.“
„To aby sa Gerd nevrátil.“
„A toť len nedávno si ruky podávali.“
„Tak toto ti je tá panská morálka!“
„Sodoma-Gomora!“
„Ty, poďme za nimi. Narazíme si Gerda.“
„Už nám neujde ako minule. Teraz bude povoľnejší, keď ho tá vykopla.“
„Ty, ale on pôjde drožkou. Toľko peňazí!“
„Nič, obetujeme. Gerd nám to potom určite vynahradí.“
„Je dosť bohatý. Aj preplatí, neboj sa. Len sa pozri na Natáliu, tá má každý deň druhú róbu.“
Drožky prišli na stanicu. Gerd s Natáliou odprevadili Johanna až k vlaku, dokonca Gerd mu vyložil kufre až do vlaku. Klotilda s Eleonórou vyvaľovali oči a nič nechápali:
„Ty, veď to ten pekný odchádza!“
„A ten Gerd mu ešte aj kufre niesol ako nejaký lokaj! Natália si z neho urobila sluhu, či čo?“
„Veď hej, a možno len chcel naisto vedieť, že odíde. Teraz mu už nebude zavadzať pri nej.“
„To ti je strašné. Teraz aby sme znovu len čakali, kedy bude sama.“
„Aj tie peniaze za drožku, júj, čo to len stálo! A koľko som sa so susedom natrápila, kým som si na ňu ušetrila!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.