Prišiel opäť o rok. Vstupoval otec, tlačiac vozík a matka idúca vedľa vozíka.
„Ahoj „zaznelo z Peťových úst.
„Ahoj Peťo,“ odpovedala som.
„Idem ku zubárke“, usmieval sa.
„Hej, viem,“ potvrdila som. „Čakáme ťa.“
Urobili sme prehliadku. Peťo mal zistené kazy. Tri kazy, ktoré bude potrebné ošetriť.
Pohľady rodičov viseli na nás. Nevypovedané, ale boli tam. Nechceli ísť do nemocnice. Peťo sa jej bál. Už tam v minulosti bol. Chladné nehostinné prostredie, podľa rodičov.
„Dobre, skúsime to.“
Hlavou mi chodilo: „nevie si vypláchnuť, sedieť vzpriamene“….
Slová ale ostali vypovedané vo vzduchu.
Človek vyslovil slová. Vedel vôbec prečo povedal, čo povedal?…
Keď sa priblížil termín ošetrenia, ten pocit sa vystupňoval. A s ním aj prosba o pomoc, smerujúca nahor. Veď na to ošetrenie, predsa, nebudeme samé!
Pred ošetrením sme si všetko potrebné nachystali. V deň ošetrenia si všetko zopakovali. Ako a čo je potrebné urobiť. Na čo myslieť.
Pre sestričku a lekárku to znamenalo byť úplne koncentrované na postup. Pre sestričku aj o krok dopredu. Byť v strehu a byť v každom momente nápomocná.
Peťo sa najprv bál. Rozprávali sme sa spolu, čo urobíme, a ako to urobíme. Že potrebujeme jeho pomoc. A že po práci, pôjde domov, alebo na prechádzku. Jednoducho. Ako to v jeho prípade je vôbec možné. Strach sa postupne rozplýval.
Úsilie o ošetrenie sa pretavilo do krokov práce. Nasledoval prenos Peťa z vozíka do zubného kresla. Ale neúspešne. Peťo sa kresla bál. Tak sme ho nechali na vozíku. A započala práca. Ruky Peťovho otca slúžili zozadu ako opierka hlavy pre syna. Matka stojaca vedľa lekárky rozvierala synove ústa. Nástroje zubnej súpravy sme museli prispôsobiť tejto novej polohe a každé uchopenie nástroja malo dlhšiu dráhu pohybu. Pre personál aj komplikovanejšiu. Sestrička robila doslova akrobatické výkony, pretože medzi ňou a pacientom stála bariéra prázdneho kresla. A lekárka, v tom celom, robila potrebné výkony. Sestrička odsávala sliny, podávala, čo bolo potrebné a popritom miešala materiály podávajúc ich parabolickým oblúkom. Dosť výkonov na jeden pár jej rúk.
Výkon sa vydaril! Čo výkon! Výkony! Urobili sme dve plomby! Boli sme spotené, aj trocha unavené z maxima sústredenia, ale šťastné!
V ambulancii žiarila radosť všetkých zúčastnených. Viditeľne. A citeľne…
Vlastne, šťastní sme boli všetci. Otec, matka, usmievajúci sa Peťo, aj my dve.
Peťo sa s nami lúčil slovami: „Prídem aj zajtra.“
Malé ľudské šťastie…
Aké má meradlá? Čo je vtedy veľké, a čo malé?… Keď výsledkom je radosť?
Pocit radosti ešte dlho pretrvával. A stále presvetľoval ambulanciu.
A bolo jasné, že to neboli len štyri páry rúk.
Že tam bolo viac pomocí, ako bolo oku viditeľné…
