Spočiatku sme ho nepoznali…
Do zubnej ambulancie prišla žena. Stredne vysokej postavy, útla, s krásnymi hustými plavými vlasmi. Išiel z nej nekľud. V zubnej ambulancii nič neobvyklé. Tam ľudia poprinášajú všelijaké pocity. Málo je tých radostných. Nasledoval obvyklý postup. Zistili sme jej potreby, určili si postup prác. Zabehaný rytmus. A začali pracovať. Práce postupne ubúdalo, urobených výkonov pribúdalo. A ona nič. Akoby to nechcela pripustiť. Akoby sa nechcela lúčiť. Je to neobvyklé. Ľudia odtiaľ skôr radostne utekajú. Ale ona nie. Ešte toto vymeniť, tamto vylepšiť…
Potom to z nej vypadlo. Trápenie! Ľudské trápenie, ktoré každý človek v nejakej tej podobe pozná. „Prečo sa to stálo práve mne?“ … To bol výkrik zúfalstva…
A rozhovorila sa. Je doma. Do práce nemôže chodiť. Dôvodom je syn. Peťo. Je postihnutý. Na vozíku. Diagnóza: Ťažká mozgová porucha. Nevie chodiť, sám sa opatriť, je odkázaný na druhého. Už roky takto s ním žije. „Normálny“ život nepozná. Nemôže nikde chodiť, nič robiť. Je len doma.
Keď odišla, ostalo ticho. Ťaživé ticho strádania jej duše. A nezodpovedaná otázka: „Prečo?“
Boli sme akoby spojené nejakým neviditeľným vláknom. Kde malo začiatok, odkiaľ sa odvíjalo … kto to pozná?…
O nejaký čas opäť prišla. S nepokojom v duši ešte väčším. Akoby ju niečo poháňalo. Zobrala si nejaké knihy, v ktorých sa odvíjal podobný osud, ako ten jej. Keď ich vracala späť, viditeľne ju to neuspokojilo. Nevedeli sme jej vtedy pomôcť. Nepoznala som odpoveď.
Vtedy sme sa stretávali so známymi na Pobožnosti. Každú nedeľu. Nejaký čas.
A vtedy to prišlo! Cítila som niečo, čo mi sadá na ramená ako plášť. Ale nebol to plášť. Bol to záchvev neviditeľného, ale zato citeľného. A duša vie! Pozná odpoveď! Veď prišla práve nebeská pošta!
V tú noc bol napísaný list. Mal tri veľké strany. A v ňom prinesená odpoveď na otázku: „Prečo?“ Tá žena, ak by bola ponechaná ísť životom ďalej, vybrala by si kariéru. V nej by sa odrazil jej charakter. Chcela sa v nej uplatniť. Tam by sa zaleskol jej rozum… A tak prišiel Peťo. Ako záchrana! Ako pomoc pre matku! Lial na tú mať more citu. A lial. Čím viac lial, tým bola ona viac nespokojná. Akoby burcovaná. A hnalo ju to ďalej. Nevedela prečo, nevedela kam. Ten pocit bol pre ňu neznesiteľný. Na ďalší deň putoval list za svojim adresátom.
Nejaký čas sme o nej nepočuli. Ani sa neukázala. Nevedela som, ako list prijala, ako ho spracovala. Aká bude reakcia. Bola to očakávaná chvíľa, priznávam.
A potom sme sa opäť videli. A bolo to jasné! Vzduch bol ľahký, klíma voľná. Paráda! Ona to prijala. Ale to už bola iná situácia. Už si nesťažovala, už neburácala. Už bola pokojnejšia. Úprimne som sa radovala. Veď duša našla odpoveď. Aj ju prijala! Myslela som si, že je to koniec jedného malého ľudského príbehu. Na chvíľu sa tak zdalo. No nebol.
Prišla o nejaký čas. S prosbou. „Či by sme prijali Peťa do nášho ošetrenia.“ Prijať takého pacienta do starostlivosti znamená viac času, viac práce, žiada sa mi povedať – viac driny. To všetko za „normálnu úhradu.“ Mám v cenníku príplatky na takéto stavy. Ale kto by ich v takom prípade rešpektoval? A uplatňoval? A tak som zaváhala… Ale nejaký hlas povedal: „Áno“. A bolo to vo vzduchu. A bolo vypovedané. Počula som svoj hlas… Ale rozpaky vo mne ostali. Nevedela som si predstaviť ošetrovanie človeka s takou diagnózou, kedy rozum hovoril: „to patrí na kliniku“.
Prišiel deň, kedy sme spoznali Peťa. Jej manžel tlačil vozík. Na ňom sedel muž. Tenký, žiaden obor, podľa zdania aj vysoký. Niečo hovoril. Jeho slovám som nerozumela. Telo sa ohýbalo skoro v predklone, ruky vybiehali do priestoru, ale oči… oči boli pekné. Bol v nich jas. Tak sme urobili prehliadku. Na vozíku. Tak sme usúdili, že bude najlepšie. Pre sestričku to znamenalo byť v strehu. Byť stále pripravená. V správnu chvíľu na pomoc. Prehliadka dopadla úspešne. Pre všetkých. Bola urobená! Peťo mal čisto udržiavaný chrup. Starostlivosť z neho vykúkala. Peťo nič nepotreboval! … Vydýchla som si … Ale niečo ostalo vo vzduchu…
„Musím sa Vám poďakovať. Za Vašu starostlivosť. Také niečo sa často nevidí“, povedala som jeho mame. Bola v rozpakoch. Očividne. Slzy dojatia mala na krajíčku.
A my sme cítili, že tie slzy, aj tie slzy … sú slzami zblíženia. Sú rečou duše.