Medzitým v kaviarni oproti:
„Klotilda, už je tam nejako dlho.“
„Čo tam tak dlho môžu robiť?“
„Sprostá, nevieš?“
„Mne to nikdy tak dlho netrvá.“
„Ty sprostá! To je šľachtic, nie kočiš.“
„No a? Ale aj tak!“
„Počuj, musíme si na ňu počkať a zistiť, ako si dokázala naraziť až dvoch šľachticov.“
„Veď sme jej poradili, aby bola prefíkaná. Mohla by teraz poradiť ona nám.“
„Potvora, ako sa len má. Peňazí má ako pliev, videla si?“
„Že či videla! A tí naši ťuťmáci nám nič nedajú.“
„Ešteže máme bočné zárobky.“
„Ale na kávu u Maxima nemáme, ani keby sme pozbierali od všetkých.“
„Ej, tá sa vedela narodiť.“
„Čo sa bojíš, aj my sa budeme mať, keď nám to povie.“
„Kedy ju prepadneme?“
„Keď nebude s ňou ten jej frajer.“
„Len aby nás muži pustili do mesta.“
„Pch, niečo im už nahovoríme. Doteraz vždy uverili, sprostí.“
„Íha, pozri sa, ešte tam je.“
„Potvora, ale jej je!“
Dve dámy odvtedy boli v kaviarni naproti každý deň. Čítanie prekladov však trvalo skoro týždeň.
„Eleonóra. To je strašné, on tam chodí každý deň.“
„Sodoma-Gomora.“
„Tí naši sú už na druhý deň hotoví. Tá sa ale má. Potvora!“
„Je mladý, ešte stačí. Nie ako tí naši starí trpáci.“
„Ja mať takého milenca, ani do mesta nechodím.“
„Ty, načo tá ešte chodí do tej školy. Veď sa už vydala.“
„Ty sprostá, predsa pre toho oproti. Ak odíde, nepôjde za ňou, neboj sa.“
„Klotilda! Veď jej ho môžeme potom prebrať.“
„Eleonóra, to je úžasný nápad! Aj my sa budeme mať dobre!“
„Klotilda, pozri, veď tam ide ešte jeden.“
„Eleonóra, to ti je fešák! Ten je hádam ešte krajší ako ten jej Gerd!“
„Kto to len môže byť? Ešte som ho tu nevidela.“
„A čo ja viem? Ani ja ho nepoznám!“
„Žeby to bol ten jej muž?“
„Sodoma-Gomora! Veď tam má frajera!“
„Idú Vianoce, možno že to je aj on!“
„Žeby muž išiel za ženou?“
„To vieš, šľachtic. Veď je barón! Ten má peniaze na vlaky!“
„Pozerajme sa, to bude mela, keď ho tam nájde.“
„Ukáž ďalekohľad!“
„Vráť mi ho, aj ja chcem vidieť!“
„Nič neuvidíš, zatiahla závesy. Potvora!“
„Ten môj by mohol nafasovať ešte jeden ďalekohľad. Takto sa iba hádame.“
„Povedz mu, že si ho stratila.“
„To nemôžem, veď by ma zabil! Ani o tomto nevie, že ho mám. Už ho i hľadal, ale som sa tvárila akože nič. Povedala som mu – čo mňa do tvojich vojenských rárohov. A ten tvoj dôstojník nemá?“
„Asi má. Skúsim mu ho potiahnuť! Dobre, že si povedala.“
Johann si odložil kufre a pohodlne sa usadil v izbe. Gerd priložil drevo do krbu a zvítal sa s Johannom.
„Dobrý deň, Johann, už vás čakáme.“
„Dobrý deň, Gerd. Som rád, že sa tu stretávame všetci traja.“
„Akú ste mali cestu?“
„Ďakujem za opýtanie, celkom príjemnú. Už som sa tešil na Natáliu, veľmi mi chýbala. Ako ste urobili skúšky?“
„Ako vždy.“
„Aha. Keby som ja mal takých študentov.“
„A čo, Johann, neposlúchajú vaši chlapci?“ opýtal sa Gerd.
„Neposlúchajú. Riaditeľ mi dal oktávu – hrôza. Maturanti sa už cítia dospelí a aj to dávajú najavo. Keď si však spomeniem na svoju mladosť musím povedať, že sú ešte dosť slušní.“
„Ale to im nehovoríte, však?“
„Samozrejme, že nie. To by ma už neposlúchali vôbec.“
„Johann, Gerd už dokončil ten preklad.“
„Naozaj? To ma teší. Môžete mi ho ukázať?“
„Áno. Práve dnes sme s Natáliou dokončili kontrolu rukopisu. Po Novom roku ho zanesiem do vydavateľstva. Chcel by som, keby vyšiel ešte počas Natáliinho štúdia, preto sa tak ponáhľam.“
Zrazu niekto zaklopal na dvere.
„Kto to môže byť? Už nikoho nečakáme.“ opýtala sa Natália.
„Dovolíte mi, aby som otvoril?“ opýtal sa Gerd.
„Prečo nie.“
Gerd podišiel k dverám a otvoril. Za dverami stáli dve mladé slečny.
„Elisabeth, Izabela, čo tu robíte?!“ opýtal sa prekvapený. Dve slečny vyzerali ako pristihnuté školáčky. Sklopili zrak k zemi a zaryto mlčali.
„Vy ste určite ušli z domu! No, poďte dnu, keď ste už tu. Natália, pozrite sa, akých máme hostí.“
„Dievčence, čo tu robíte? A sami!“
„My… teda… chceli sme spoznať vášho muža.“
„Gerd hovoril, že príde na Vianoce za vami,“ dodala Elisabeth.
„Ako ste vedeli, že Gerd bude u mňa?“
„Nevedeli sme. My sme prišli za vami, aby sme nedostali.“
„Prečo nedostali?“
„Ušli sme mame. Pýtali sme sa, ale nechcela nás pustiť.“
„Aha! A ja som vám mala u Gerda túto vinu urovnať, však?“ spýtala sa.
„Keď on na vás dá.“
Gerd sa začal obliekať: „Musím ísť na stanicu poslať telegram mame, že tie dve sú tu.“
„Pôjdem radšej ja. Ako dôstojník som sa musel naučiť telegrafovať. Ak tam nebude služba, pošlem to priamo ja. Postarajte sa radšej o slečny, určite sú po ceste unavené. Malé občerstvenie z vašich úst ich určite postaví na nohy.“
„Dobre, Johann. Zistite mi, prosím, kedy ide najbližší vlak nazad a napíšte mame, že sa ním vrátia domov.“
„Toho sme sa báli,“ zašepkala na to Izabela.
V kaviarni oproti Natáliinho domu stále sedeli dve rebeky.
„Eleonóra, pozri sa, kto vychádza!“
„Kto?“
„Ten krajší už uteká od nej.“
„Asi sa urazil, či čo. Ktovie, ako ich tam našiel.“
„Poďme chytro za ním, preberieme jej ho.“
„A keď nie to, tak sa aspoň dozvieme, čo sa tam stalo.“
Klotilda a Eleonóra sa rýchlo obliekli a vybehli na ulicu.
„Hej, mladý pán, hm… zablúdili sme… hm… neprespíte nás?“
„Dámy, prepáčte, nepoznám vás a ponáhľam sa.“
„Hm, a čo bude s nami?“
„Ak chcete, môžem vás odviesť.“
„Áno? A kam nás odveziete? Do hotela?“
„Nie, na stanicu. Odtiaľ môžete ísť kde chcete.“
„Na stanicu?“
„Áno, len počkám na nejakú drožku.“
„Dobre, hm, odvezieme sa s vami. Však sa ešte cestou uvidí…“
„Čo sa uvidí, dámy?“
„Nič. Len tak.“
Dve dámy nastúpili s Johannom do drožky.
„Na stanicu, čo najrýchlejšie, prosím!“
„Ako si želáte, pane.“
„Pane, hm… vy odchádzate?“
„Prečo vás to zaujíma?“
„Tak. Ja… teda moja priateľka… teda… my… by sme chceli niekde spať.“
„A kto vám v tom bráni, dámy?“
„Hm… ale sami?“
„No a?“
„Keď… hm… Natália… vás… hm… vyhodila… mysleli sme si, že hádam… hm… by ste akosi… hm… mohli takto oné… s nami.“
Našťastie drožka práve zastala na stanici. Johann zaplatil a vystúpil.
„Dámy, dúfam že vás už neuvidím,“ a odišiel.
„Eleonóra!“
„Klotilda!“
„Ten je ale nezdvorilý! Čo len na ňom tá Natália vidí?“
„Neviem, ani ten Gerd nebol slušnejší.“
„Ani na cestu späť nám nedal peniaze.“
„Hlupák!“
„Aj tak musíme vytiahnuť z Natálie ako ho zbalila. Hlúpy, ale bohatý.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.