Na ďalší deň bol opäť pri nej.
„Prečítal som si Iliadu.“
„Páčila sa vám?“ opýtala sa ho milo.
„Nie. Niektorí králi sú naozaj schopní vyvolať vojnu kvôli žene.“
„Nezabudnite na to, že Trójska vojna bola pred viac než tisícročím.“
„Od tej doby sa veľa zmenilo.“
„Žiaľ, iba k horšiemu.“
„Vráťme sa však k súčasným udalostiam. Takže tá sladká a povestná hriešnica zostala v Prahe?“
„Nie je o nič väčšou hriešnicou, než som ja.“
„Tak by som vás mal vymeniť za ňu?“
„To by tiež nebolo dobre. Karlovi na nej veľmi záleží. Nedovolí žiadnemu mužovi, aby sa ku nej priblížil. Je strašne žiarlivý.“
„Nebojím sa súboja. Urobím to. Takže je v Paríži?“
„Je. Ale to by nebolo rozumné. Je to totiž kráľova nevlastná sestra …“
„Prosím?!“
„Tieto zvyky si Karol priniesol z Talianska.“
„Tak mi povedzte, čo mám robiť.“
„Vrátiť ma.“
„Ako?“
„Skúste niečo vymyslieť.“
Lodovico ju opustil, aby sa po niekoľkých hodinách opäť ku nej vrátil.
„Ja však doteraz nemám istotu, že ste kráľovná.“
„Chcete sa presvedčiť?“
„Samozrejme.“
„Dobre. Napíšem Karlovi list. Latinsky, aby ste si ho mohli prečítať aj vy.“
„Ako ho odovzdám kráľovi?“
„Poviete, že vám ho strčil do ruky neznámy človek.“
„Poďte teda do knižnice. Je tam pergamen, atrament a brká.“
Beáta poslúchla. Zakrátko už písala list:
„Drahý manžel,
v ten večer, keď som sa tak náhle stratila, som bola omylom unesená namiesto inej ženy. Či sa vrátim ku Vám a kedy sa vrátim, záleží iba od Vás a Vašej odpovede poslovi, ktorý Vám odovzdá môj list. Kráľovná“
Lodovico si list niekoľkokrát prečítal. Potom usúdil, že ho môže Karlovi odovzdať tak, ako mu poradila jeho zajatkyňa. A na vlastné oči uvidí, čo mu odpovie kráľ.
Karol držal v rukách list. Prečítal si ho najmenej päťkrát, kým mu úplne došlo, čo mu Beáta píše. Lebo Beátin rukopis by spoznal medzi tisícimi inými. Lodovico tam stál a pozoroval. Karol podišiel k Jánovi a chytil ho za rukáv.
„Ona?“ spýtal sa Ján.
„Ján, už viem, kde sa stratila kráľovná. Čítaj,“ a podal mu list.
Ján si prečítal list. Veľmi rýchlo pochopil.
„Ako chceš svoju manželku získať späť?“ opýtal sa Karla.
„Pravdepodobne pôjde o výkupné.“
„Rád ti pomôžem.“
„Pane,“ obrátil sa Karol na Lodovica, „komu máte odovzdať odpoveď?“
„Príde si po ňu jeden človek. Nepoznám ho.“
„Povedzte mu, že únos kráľovnej je zločin. Ten človek ho bez ujmy môže odčiniť tým, že nám veľmi rýchlo našu kráľovnú vráti. S odpoveďou môžete prísť kedykoľvek. Alebo za mnou alebo za kráľom Jánom.“
Lodovico sa uklonil a odišiel. Domov sa vrátil so sklonenou hlavou. Vošiel k Beáte, ktorá sa nervózne prechádzala.
„Madam, mali ste pravdu. Nad mojou hlavou visí meč kata za spáchaný zločin!“ a kľakol si pred ňu: „Prosím vás, ak môžete, pomôžte mi!“
„Čo to robíte, pane. Vstaňte, pomôžem vám. Koľko máte rokov?“
„Čoskoro budem mať osemnásť …“
„Oh, pochabá a nerozvážna mladosť!“ a potom si pomyslela: „Toľko má aj môj najstarší syn.“
Zdvihla ho zo zeme: „Poďte, sadnite si. Vymyslíme niečo. Dávam vám svoje slovo, že sa vám nič nestane.“
Jej hlas ho upokojil, ale aj tak na ňu pozeral ako na zázrak. A veril jej slovám.
„Pane, najprv mi povedzte, kto ste.“
„To je nebezpečné.“
„Ako vám mám pomáhať, keď neviem ani to, ako sa voláte?!“
„Som Lodovico, knieža z Benátok,“ dostal zo seba mladík.
„Dobre, Lodovico. Prečo ste ma uniesli?“
„Pre vašu povesť. Teda, chcel som uniesť Beátu, milenku českého kráľa. Európski vladári uzavierajú stávky o to, ktorý ju získa. Veria tomu, že je nielen vzdelaná a múdra, ale že je dobrá aj … no … milenka. Veď prečo by sa jej Karol držal toľké roky?“
„To je celý dôvod?“
„Pravdaže. Chcel som ju mať pre seba. Keby sa ukázalo, že všetky tieto reči sú pravdivé, nikdy by sa už s Karlom nestretla …“
„Ale Beáta je omnoho staršia než vy. To by vám nevadilo?“ začudovane sa ho spýtala.
„Nie. V Taliansku totiž práve staršie dámy zaúčajú mladých mužov vo veciach lásky. Niektorí z týchto mužov si práve tieto dámy vydržujú až do smrti, lebo mladé dievčiny z počestných rodín, ktoré rodičia vydávajú, tieto tajomstvá nepoznajú a nedokážu uspokojiť vlastných manželov.“
Beáta sa začudovane pozerala do očí mladíka.
„Aj vy si vydržujete takúto dámu?“
„Nie. Dáma, ktorá zaúčala mňa, už umrela. Moja manželka je veľmi hanblivá a takéto veci považuje za nemravné …“
„Máte už syna?“
„Dvoch.“
„A vy ste nešťastný človek a robíte zúfalé hlúposti,“ vzdychla si.
Lodovico prikývol. Beáte ho bolo ľúto. Bola zhrozená tým, čo priamo od neho počula. A pritom vedela, že všetko, čo jej povedal, je pravda.
„Môžem vám niečo poradiť?“ spýtala sa ho.
„Ak mi poradíte, ako tento zúfalý život zmením na šťastný, budem vám do smrti vďačný.“
„Na toľké zúfalstvo je jediný recept – láska. Skúste si nájsť vekom seberovnú ženu niekde mimo dvora. Neberte si však všetko to, čo sa vám samo ponúka. Viete ako sa stala Beáta milenkou kráľa?“
„Nie. Viem len to, že s ním žije veľmi dlho.“
„Vidíte, a to je od kráľa o tri roky mladšia. Keď prišla na kráľovský dvor, mala iba sedemnásť rokov. Bola však vzdelaná, ovládala cudzie jazyky a dokázala si na dlhý čas získať kráľovu pozornosť bez toho, aby s ňou spal. Práve naopak, tomu jedinému sa veľmi dlho bránila. Lenže potom sa zaľúbila do kráľa tak bláznivo ako kráľ už dávno do nej. A žijú spolu šťastne až do smrti. Priam ako v rozprávke. A dokonca majú spolu dospelé deti.“
„Odkiaľ to všetko viete?“
„Hovorila som vám, že s Karlom máme politickú dohodu. A sme priatelia.“
„A čo moja manželka?“
„Urobte s ňou politickú dohodu. Dajte jej voľnosť a voľnosť si ponechajte aj vy. Manželstvo zrušiť nemôžete. Ale prečo by ste obaja mali trpieť?“
„Myslíte si, že to ona pochopí?“
„Neviem. Možno vás poslúchne, keď jej to navrhnete vy. Nakoniec, následníkov máte už aj dvoch.“
„Ak z tejto situácie vyviaznem živý, prisahám, že celý svoj život obrátim úplne naruby!“
„Tak teraz budeme vymýšľať záchranu. Môžem vám ešte niečo poradiť?“
„Počúvam,“ Lodovico sa po prvý raz usmial.
„Zaobstarajte si koč bez erbu, taký, ktorý ani náhodou nikto nebude spájať s vašou osobou.“
„To by šlo. Viem, kde by sa dal zohnať.“
„Keď ho budete kupovať, dajte si masku na tvár. Alebo poverte touto prácou niekoho, komu dôverujete.“
„Mám takého človeka. Je to Giuseppe, ten, ktorý vás strážil.“
„Výborne. Potom napíšem Karlovi list, na ktorom mieste nájde odstavený koč so mnou bez toho, aby videl vás alebo vášho človeka.“
„A čo keď po čase zistí, že za všetkým som ja? Dá ma zabiť.“
„Nedá vás zabiť ani Karol a ani Ján. To už bude moja starosť.“
„Vy im poviete, že som to urobil ja?“ spýtal sa s hrôzou v očiach.
„Možno im to poviem a možno to nebude ani treba. To vám teraz nemôžem sľúbiť. Sľúbiť vám môžem iba jedno – že neprídete o hlavu. A to je teraz najdôležitejšie. Súhlasíte?“
„Neviem. Zdá sa mi to riskantné.“
„Pane, poznám veľmi dobre kráľa Karla i kráľa Jána. Dokonca z vás urobím ich spojenca.“
„Spojenca? Ako to chcete urobiť?“
„Som predsa kráľovná. Súhlasíte?“
„Iné mi nezostáva.“
„Zajtra ráno kúpte ten koč a potom príďte za mnou. Teraz sa choďte vyspať. Potrebujete to.“
Lodovico sa rozlúčil a išiel spať. Lenže spal veľmi málo. Strach mu to nedovolil. A preto na ďalší deň konal hneď od skorého rána. Dokonca koč už mal kúpený, keď sa Beáta ráno zobudila.
Všetko prebehlo tak, ako to vymyslela. Lodovico zostal skrytý a pre ňu prišiel osobne kráľ Ján v šľachtickom oblečení na miesto, ktoré v liste oznámila.
„Drahá priateľka, nič sa vám nestalo?“ spýtal sa jej hneď, len čo sa usadil v koči naproti nej.
„Nie, veličenstvo. Som úplne v poriadku.“
„Ste si tým istá?“
„Viac než istá, pane.“
„Viete, kto to bol?“
„Ján, rada by som si najprv po tom všetkom vydýchla. Odpoveď na otázku kto to mohol byť a prečo to urobil si nechajme na zajtra. Súhlasíte?“
„Zajtra mám ešte nejaké povinnosti, ale ak mi dáte vedieť, že so mnou potrebujete hovoriť, som vám celý deň k dispozícii,“ a pobozkal jej ruku. Celou cestou späť jej jemne držal obidve ruky a mlčal. V paláci ju odprevadil do jej komnát. Tam už na ňu čakali Arnošt a Karol.
„Karol!“ radostne sa mu rozbehla oproti. „Ďakujem ti. Bála som sa, že nepochopíš, čo som ti chcela oznámiť v tom liste.“
Karol sa však na ňu zamračene pozeral a až po chvíľke ťažkého mlčania sa spýtal:
„Mohla by si nám láskavo vysvetliť, čo sa stalo a prečo si sa vydávala za kráľovnú?“
„Ten, kto ma unášal, chcel uniesť Beátu, milenku kráľa a to poriadne ďaleko do krajiny, ktorej jazyk nepoznám a Čechy by som už asi do konca života nevidela. Tak som ho oklamala a povedala som mu, že som česko-nemecká kráľovná. Jednoducho preto, aby ma musel vrátiť.“
„Výborne! Čo si ešte povyvádzala!?“
„Dovolila som si vymyslieť plán vlastného vyslobodenia.“
„Čo?!“
„Aby si nezistil to, kto ma uniesol. Tomu mužovi som to totiž sľúbila.“
„Ty si sa v tom zajatí zbláznila! Chlap ťa unesie a ty ho ešte kryješ!“
„Nekryjem ho. Sľubujem ti, že ti včas poviem, kto to bol.“
„Kedy včas?!“
„Keď ťa prejde zlosť. Možno už zajtra ráno.“
„Najradšej by som ťa zabil!“
„Priznávam, že chvíľky podobných pocitov voči tebe mávam aj ja. Ale prečo si ma teda vyslobodzoval?“ opýtala sa ho s úsmevom.
„Poďakuj sa týmto dvom,“ a ukázal na Arnošta a Jána. „Ja by som ťa tam nechal!“
„To by som teda rada videla to nechanie,“ potom sa obrátila na Jána a Arnošta a s milým úsmevom im povedala: „Ďakujem vám, páni. Ale teraz som veľmi unavená a rada by som išla spať.“
Ján sa jej s úsmevom uklonil a pobozkal jej ruku. Karol sa na ňu ani nepozrel. Obaja odišli, zostal s ňou iba Arnošt. Stála pred ním v rozpakoch. On k nej pristúpil, zobral ju do náručia a zašepkal: „Ublížil ti?“
„Žiadne knieža si nedovolí znásilniť kráľovnú …“
„A ináč?“
„Ani ináč. Správal sa ku mne slušne.“
„To som rád. Pôjdem si ľahnúť aj ja.“
„Mohol by si, prosím ťa, zostať pri mne?“
Arnošt prikývol a zostal.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…