Pri odchode z Prahy sa s ňou lúčil:
„Madam, nech by naša záležitosť dopadla akokoľvek, môj dvor je vám úplne k dispozícii. S tým môžete naisto rátať.“
„Ďakujem vám za vašu milosť, veličenstvo. Dúfam však, že azyl nebude vôbec potrebný.“
„Mal by som vám úprimne povedať, že ja dúfam v pravý opak, ale to by ste si asi rozmysleli s tým svedectvom, však?“
„Nie, pane. Potom by som možno požiadala vaše veličenstvo o azyl pre celú moju rodinu, vrátane muža.“
Ján sa na ňu pozrel tak, ako keby práve zahryzol do kyslého jablka:
„Madam, ja dúfam iba v to najlepšie.“
„Ja tiež, veličenstvo.“

Po návrate do Paríža sa zaľúbený kráľ Ján vôbec netajil svojimi sympatiami ku exkomunkovanej hriešnici a tým vzbudil iba zvedavosť a záujem iných európskych panovníkov o túto ženu. A tak sa na Pražskom hrade striedala jedna kráľovská návšteva za druhou a odchod do Francúzska sa stále odsúval.
Ale nič netrvá večne a prišiel aj tento deň. Beáta zobrala do Francúzska aj svoje deti, o ktoré sa ešte musela starať. Nebolo vôbec isté, či sa tak skoro bude môcť vrátiť.
Po príchode do Paríža ich veľmi milo privítal francúzsky kráľ, zvlášť Beátu. Len čo si trošku oddýchli, usporiadal na počesť ich príchodu ples.
Po jedle však manželky prítomných pánov, pokiaľ tam boli, sieň opustili a rovnako aj francúzska kráľovná. Zostali tam iba dvorné dámy, ktoré sa starali o zábavu a obsluhu prítomných pánov. Ale zostala tam Beáta. Najprv sa rozprávala s kráľmi a cirkevnými hodnostármi.
Na plese bolo prítomné aj benátske knieža Lodovico. Nevrlo zazeralo na ženu, ktorá si dovolila zostať. Nakoniec si dalo zavolať svojho pobočníka a prikázalo mu: „Giuseppe, zisti mi, kto je tá urodzená dáma, ktorá si dovolila tu zostať.“
Pobočník odišiel. Netrvalo dlho a vrátil sa späť:
„Pane, tá dáma je milenka česko-nemeckého kráľa.“
„Beáta?“
„Áno. Už ste o nej počuli?“
„Pravdaže.“
„Si si istý?“
„Povedali mi tak.“
„Dobre. Môžeš odísť.“
Lodovico sa pozeral na ňu. Páčila sa mu. „Prečo ju obaja králi tu nechali?“ hútal. „Na zábavu majú teraz predsa panovníci iné!“

Zakrátko zaznela hudba a prítomní začali tancovať. Prvý otvoril ples kráľ Ján, ktorý prišiel galantne požiadať o tanec Beátu. Po prvom kole ju však Ján odviedol z hodovnej siene do svojej pracovne.
„Madam, som veľmi potešený, že vás môžem privítať na francúzskom dvore.“
„Veličenstvo, ja vždy dodržím svoje slovo.“
„To ma veľmi teší. Viem, že sa na vás môžem spoľahnúť,“ a vtlačil jej veľmi dlhý bozk na ruku. Pokúsila sa ruku vytiahnuť, ale kráľ ju pevne držal a nehodlal ju pustiť.
„Veličenstvo, ale to znamená aj to, že keď poviem nie, tak to znamená naozaj nie.“
„Ale nádej predsa umiera posledná,“ a pozrel jej zaľúbene do očí.
„Ján, ak sú Karlovi synovia vo vzťahu k ženám po svojom otcovi, som celkom iste starou mamou …“
„Milá priateľka, ak sú moji vnuci po svojom starom otcovi, tak som už celkom určite aj prastarým otcom,“ usmial sa. „Tak vidíte, Beáta, aj tak mám pred vami náskok nielen niekoľkých rokov, ale aj celej generácie potomkov.“
„Dobre, veličenstvo, tak to teraz nechajme. Určite ste ma sem nevolali preto, aby ste mi vyznávali lásku. Prejdime k veci.“
„Ku akej veci?“
„Tej protipápežskej.“
„Hm, aj táto sa môže za určitých okolností považovať za protipápežskú …“
„Nie ste náhodou Karlov bratranec?“
„Som. Ako ste na to prišli?“
„Podľa spôsobu dvorenia.“
„Hm, to je vážne. Musím si vymyslieť niečo originálnejšie. Asi sa naozaj budem musieť zaoberať tou protipápežskou vecou.“ a sklamaný Ján začal naozaj rozoberať bojovú taktiku.

Lodovico si veľmi dobre všimol, že Ján odišiel s Beátou a boli preč dosť dlho. Kým sa vrátili, mal všetko pripravené.
Keď sa Beáta vrátila, prišiel ku nej sluha a odovzdal jej lístok, na ktorom bolo latinsky napísané: „Musím s vami nutne hovoriť. Nasledujte sluhu. Ján“
Beáta sa pozrela smerom k Jánovi. On to zbadal, usmial sa na ňu a zdvihol pohár s vínom. Pokladala to za súhlas a vyšla.
Ledva sa dvere zavreli, schmatli ju silné ruky, zapchali jej ústa a zaviazali oči. Potom už len cítila, že ju odnášajú von z paláca.
Keď Ján po dlhšej chvíli zbadal, že sa stále nevracia, začal ju hľadať. Nenašiel ju. Vtom prestala všetka zábava a začali ju hľadať aj ostatní prítomní. A Beátu nejaký čas hľadal aj Lodovico. Potom využil zmätok a utiekol.

Muži ju priniesli do iného paláca. Tam ju zložili, rozviazali jej oči a uvolnili ústa. Rozhliadala sa okolo seba.
„Môžete mi povedať, kde som?“ spýtala sa latinsky. Sluhovia jej však nerozumeli a dovolili jej iba sedieť. Chtiac-nechtiac musela čakať na niekoho, s kým by sa mohla rozprávať.
Prešiel nejaký čas a vo dverách sa objavil vysoký počerný muž. Nebol škaredý, ale nevyzeral ani veľmi milo. Oslovil ju latinsky:
„Tak vás tu vítam,“ a dosť bezočivo si ju prehliadal.
„V tejto krajine majú šľachtici veľmi čudné spôsoby na pozývanie,“ odvrkla. „Mohli by ste mi povedať, kde som?“
„Nemohol.“
„A prečo?!“ spýtala sa prudko.
„Lebo som vás uniesol. Pre seba.“
„To je teda galantnosť! A prečo ste ma uniesli?“ jej hlas zrazu prešiel do pokojného tónu.
„Aby som zistil, čo je pravdy na vašej povesti.“
„Na povesti koho?“
„Milenky česko-nemeckého kráľa a medzi časom možno už aj francúzskeho.“
„Ste si tým úplne istý?“ spýtala sa s úsmevom. Muž však zneistel. Beáta to vycítila a pokúsila sa ho oklamať: „A viete, čo sa stane, keď zistíte, že ste uniesli niekoho iného?“
„A koho som mal uniesť podľa vás?“
„Česko-nemeckú kráľovnú.“
„Kráľovnú?!“ opýtal sa muž s hrôzou v očiach. Potom sa spamätal.
„To si pôjdem zistiť,“ povedal jej, vzal si plášť a odišiel.
Zostal ju strážiť len Giuseppe. Miestnosť, v ktorej sa mohla pohybovať, bola pracovňa alebo knižnica. Bolo v nej veľa zväzkov rôznych kníh v rôznych jazykoch. Beáta si z dlhej chvíle prezerala knihy. Nakoniec si vybrala jednu v nemčine. Sadla si za stôl a začala ju čítať. Giuseppe sa chvíľku na ňu pozeral a potom sa jej nemecky prihovoril:
„Vy viete nemecky?“
„Veľmi dobre. Ale hovorím ešte v troch iných jazykoch.“
„Viete aj taliansky?“
„Nie. Viem iba latinsky, poľsky a česky.“
„No myslím, že zostaneme asi pri nemčine. Ja tie ostatné nepoznám.“
„Jeden človek nemôže poznať všetko.“
Giuseppe sa usmial: „Ste krásna žena.“
„Ďakujem. Čo zamýšľa so mnou váš pán?“
„Nie je to môj pán.“
„Priateľ?“
„Povedzme, že áno.“
„Viete, čo hodlá urobiť?“
„Nie. Ale asi si vás ponechá.“
„To nie je dobré.“
„Prečo?“
„Z únosov kráľovien bývali vojny.“
„Vy ste kráľovná?!“
„Áno.“
„Prečo mi potom povedali, že nie ste?“
„Na to sa spýtajte francúzskeho alebo česko-nemeckého kráľa,“ usmiala sa a začala opäť čítať.
Tak ju našiel Lodovico, ktorý sa asi za hodinu vrátil. Zlostne zhodil zo seba plášť, hodil ho cez stoličku a zlostne sa osopil na Beátu:
„Madam, oklamali ste ma! Zisťoval som si, kto ste a povedali mi, že ste milenkou českého kráľa!“
Beáta pokojne sedela a keď skončil krik, zdvihla svoj zrak od knihy. A rovnako pokojne mu odpovedala protiotázkou: „Pýtali ste sa služobníctva alebo priamo jedného z kráľov? Podľa vašej reči si však myslím, že vás informoval iba nejaký služobník.“
„A aký je v tom rozdiel?!“
„Veľký. Podľa vášho vystupovania a jazykového vzdelania usudzujem, že ste nejaký vladár. Alebo aspoň šľachtic.“
„Čo má môj pôvod spoločné s odpoveďou, ktorú som priniesol?!“
„Veľmi veľa. Ak ste vladár, iste veľmi dobre viete, čo je to politická dohoda. Mám pravdu?“
„Povedzme, že áno.“
„Som rada, že so mnou súhlasíte. Teda ako panovník nejakej krajiny ste už iste ženatý a tak veľmi dobre viete, čo sú sobáše kráľov. Mám pravdu?“
„Máte.“
„Kráľ Karol musel byť tiež iba povoľnou figúrkou. Nakoniec, ja tiež. Karol má už svojho kráľovského následníka a tak sme spolu uzavreli dohodu, že si navzájom nebudeme nielenže prekážať, ale práve naopak, budeme si pomáhať. Karol má svoj život a ja mám tiež svoj život.“
„Prečo vás teda nepredstavuje ako kráľovnú?“
„Lebo je tu francúzsky kráľ. Zoznámil sa so mnou iba nedávno v Prahe. Vie, že s Karlom nežijem a tak nám dal jeden návrh. Ján je celkom pekný muž v zrelom veku. Súhlasila som. A Karol súhlasil tiež. Lenže návštevy nemôžu trvať večne. Ján nás pozval sem. Na to, aby mohol mať ku mne prístup, sme si vymenili úlohy s Karlovou milenkou. Viete si predstaviť ten škandál, keby sa prišlo na to, že francúzsky kráľ navštevuje česko-nemeckú kráľovnú v jej spálni? Rozumiete mi?“
„Čo by som mal teraz podľa vás urobiť?“
„Vrátiť kráľovnú obidvom kráľom.“
„To nie je také jednoduché. A navyše neviem, či to, čo ste mi hovorili, je naozaj pravda.“
„Vyzerá to nepravdepodobne?“
„Práve že nie.“
„Mali by ste to urobiť čím skôr, kým sa verejnosť nedozvie, kto sa vlastne stratil.“
„Porozmýšľam ešte o tom.“
„Nemali by ste rozmýšľať dlho, lebo z únosov kráľovien vznikajú vojny. A francúzsky kráľ je veľmi dobrým spojencom česko-nemeckého kráľa. A obávam sa, že poľský kráľ Kazimír by sa do tohto sporu zamiešal tiež.“
„Neverím tomu, že by nejaký kráľ vyvolal vojnu pre obyčajnú ženu. Žena nemá cenu! Ani kráľovná!“
„Vo vašej knižnici som našla knihu Iliada od Homéra v latinčine. Mohli by ste si ju prečítať na dobrú noc.“
„Vy už chcete ísť spať?“
„Myslím si, že pre nás oboch bol dnes veľmi rušný deň, veličenstvo.“
„Nie som kráľ.“
„Takže talianske knieža,“ usmiala sa Beáta.
Lodovico neprotestoval. Otočil sa a zaželal jej dobrú noc.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…