[hidepost=0]

Natíska sa jedna Otázka
čože je to za Láska,
ktorá sa do seba zahľadí
a ofukáva si vlastné Nálady?…

Chce sa ti Človek ešte smiať?
Alebo sa budeš radšej odúvať?
Záhrady prekrásne ťa čakajú
ale dolu nezídu! … Iba počkajú.

Namáhať sa máš tu sám.
Aký si teda vystaval MNE Chrám?
Chrám pre Ľúbosť?
Ale iba pre vlastnú! Pre Samoľúbosť!

Ako dlho budeš sa ešte prikrášľovať?
Vysoké zasypávať, vo svojom si mudrovať?
Aký si Človek smiešny, meravý
ak učiť sa nechceš, smerovať na Diaľavy.

Vo Stvorení mohol si si ľubovať
Slobodou napájať sa, Ľahkosť milovať.
Skrásnievať ho v radostnom Tvorení
Rúcho si zbelievať do Jeho Vnorení.

Plody svojej Práce Jemu predkladať
Záhrady Lásky ku Cti mu zakladať.
V Duši Mu stavať Chrám Vďaky a Lásky
rozpáliť nimi sa. Až nad Oblaky.

Nech zachytia ho hore, spoznajú
že na Zemi ochotných Žiakov majú.
Čo podľa nebeskej Náuky
stavať chcú v sebe bez Výluky.

Tak poď, Dieťa Stvorenia, neváhaj
Hodina beží, tak sa nezdráhaj.
Ani Chvíľočku už nepremárni,
veď Dary dostal si! Na všetky Dni.

[/content_control]