Paríž, rok 1911/1912

Na konci prázdnin odprevadil Johann Natáliu a Gerda do Paríža.
„Natália, ešte vám vložím do banky nejaké peniaze, aby ste mali po ruke hotovosť.“
„Banka! Skoro som zabudla! Veď ja mám v banke nejaké peniaze.“
„A bude vám to stačiť?“
„Malo by, Johann,“ zasmiala sa. „Je tam okolo trištvrte milióna frankov.“
„Prosím?“
„No toľko. Predala som jeden obraz.“
„Jeden? Aký?“
„Jeden – bol to obraz Versailles.“
„Aha! To je asi ten, čo mi spomínal Gerd. Potom rozumiem cene.“
„Vám Gerd spomínal tento obraz?“
„Áno. Povedal mi, že sú dva obrazy v jeho živote, na ktoré nezabudne. Tento a ešte nejakého býka.“
Natália sa začala smiať.
„Tak predsa som ho len trošku prevychovala,“ dodala a rozpovedala Johannovi, čo to bol za obraz i s podrobnými detailami. Johann sa začal smiať:
„Aha! Tak preto sa tak rýchlo za vami ponáhľal.“
„Asi áno. Jeho mama mu povedala, že len čo sa naň pozrela, videla, čo mi vyviedol a dodala, že je naozaj taký sprostý tur.“
„Myslím si, že vzhľadom na ten detail, ktorý ste mi popísali, to musela spoznať na prvý pohľad. Päťnohý tur po zemi ešte nechodil.“
Johann s Natáliou sa rozosmiali. Potom Natália dodala:
„Dnes tak už nevyzerá.“
„To máte pravdu. Inak by som vás s ním nikam nepustil. Teraz vyzerá ako taký malý psík, ktorý chce robiť dobrotu.“
„Jazvečík s ušami, ktorými zametá zem.“
„Ale aj jeho šaty sú už krajšie. Do čistoty majú síce ešte ďaleko, ale už aspoň nie sú krvavé.“
„Krvavé?“
„Presne tak! Nevera je predsa vražda nádeje.“

Za chvíľu zaklopal na dvere hotelovej izby Gerd.
„Našiel som vynikajúci ateliér s bytom. Už som ho prenajal.“
„Ďakujeme, Gerd. Koľko sme vám dlžní?“
„Nič.“
„Ako to, že nič?“
„Tak. Je to môj svadobný dar.“
„Ďakujem. Namaľujem vám za to nejaký obraz?“
„Ďakujem. Ak by som mohol poprosiť, tak Versailles.“
„Veľmi rada. Pôjdeme na Eiffelovu vežu?“
„A kde inde. Hádam by sme si mali dať rezervovať náš stôl.“
„Hádam. A ja si zoberiem plátno.“
„Smiem sa pridať?“ ozval sa Johann.
„Ako inak. Bez vás by mi už nechutila káva,“ odpovedal Gerd.
„Ďakujem vám, drahý priateľ. Nepôjdeme teraz pozrieť ten byt?“
„Verím Gerdovi. Presťahujme sa, načo zbytočne platiť hotel,“ navrhla Natália. „Je tam predsa len viac súkromia aj na rozhovor.“
„A vy Gerd? Našli ste aj niečo pre seba?“
„Samozrejme, priamo cez ulicu. Budete spokojný, vidím priamo na jej okná.“
Natália sa začala smiať: „Keď to uvidia tie tri grácie, to bude rečí.“
„Aké grácie?“ spýtal sa Johann.
„Kvok, kvok, kvok…“ predviedol Gerd.
„Aha, už je mi to jasné. Zdá sa, že ich veľmi dobre poznáte.“
„Máte pravdu, až príliš dobre.“

Priatelia vyšli na Eiffelovu vežu.
„Tak toto je ten čarovný výhľad na Versailles. Už sa nečudujem, prečo ste tu bývali tak často. Budete sem chodiť aj tento rok?“
„Nie, Johann. Radšej pôjdem do Maxima.“
„Dobre, Natália, tak vám tam rezervujem na celý rok stôl s otvoreným účtom, aby neplatil všetko Gerd. Teraz bude on mojím hosťom.“
Gerd už otváral ústa na protest, ale k slovu sa nedostal.
„Dobrý deň, slečna.“
Trojica mladých ľudí sa obzrela a videla postaršieho dôstojného muža.
„Opäť maľujete Versailles?“
„Už nie slečna. Áno, opäť Versailles, teraz však iba pre môjho najlepšieho priateľa.“
„A ktorý je ten šťastný, že bude vlastniť taký prekrásny obraz?“
„Ja.“
„To ma naozaj teší. Potom vy budete šťastný manžel tejto prekrásnej dámy,“ obrátil sa k Johannovi.
„Áno.“
„To máte ešte väčšie šťastie.“
„Ďakujem. Ale vy budete určite šťastný majiteľ jedného z obrazov mojej panej. Myslím si, že je to obraz Versailles.“
„Ste veľmi bystrý, pane. Ten obraz u mňa visí na čestnom mieste.“
„To ma naozaj teší. Smieme vás pozvať k nášmu stolu?“
„Ak vám nebudem na prekážku.“
„Vôbec nie, radi vás medzi sebou privítame,“ dodala Natália. „Pane, smiem sa vás opýtať, čím vás oslovil ten obraz?“
„Priznám sa, neviem. Bol som tu na káve. Z vášho plátna žiarilo také zvláštne svetlo, že som musel ku vám prísť a musel som ho kúpiť.“
„To je krásne. Pripomína mi to, keď som bol v kaplnke na Karlštejne.“
„Vy ste boli v Čechách?“
„Študoval som tam.“
„Ste naozaj šťastný človek. Ja som tam bol iba raz. Dodnes nosím ten obraz v srdci. Akoby zámok vo Versailles a hrad na Karlštejne spájala nejaká osudová niť.“
„Máte pravdu, je to krásna niť a je nádherné odvíjať jej tajomstvo.“
„Vy budete asi básnik, ak sa nemýlim.“
„Nie. Som matematik. Ale asi máte pravdu. V každom je kúsok básnika.“
Len ťažko sa lúčili neskoro v noci noví priatelia. Starého pána už potom nikdy nevideli.

O dva dni sa Natália opýtala Gerda:
„Gerd, pôjdete so mnou vyprevadiť Johanna na stanicu? Už musí odcestovať, o týždeň začína učiť na gymnáziu.“
„Samozrejme. A cestou zo stanice sa musíme zastaviť u mňa v byte. Pricestovali moje dve sestry. Tie, ktoré som vtedy vykladal do vlaku. Práve sa tam vybaľujú.“
„To mám radosť, aspoň sa s nimi zoznámim,“ dodala Natália.
Po návrate zo stanice Natália po prvýkrát vstúpila do Gerdovho bytu. Ešte ani nestihla otvoriť ústa, keď sa ozvalo:
„Gerd! Tvrdil si, že to nie je ona na tom obraze!“
„Hm, to sa teraz dozviete vecí!“ Gerd okamžite okomentoval svoje sestry.
„Čo, to sa s ňou nemáme ani rozprávať?“
„Prepáčte, Natália, toto sú tie moje dve sestry.“
„Teší ma, ja som Natália.“
„Ja som Izabela a toto je Elisabeth.“
„Natália, musím vás upozorniť – sú strašne uvravené.“
„Nie sme, čo sa hádaš.“
„Nevravel som vám?“
Najbližšie dve hodiny sa nedostali k slovu ani Gerd a ani Natália. Natália spoznala dve krásne slečny, a cez ich ústa celú Gerdovu rodinu.
„A ten obraz mu visí priamo oproti stolu v jeho pracovni.“
„Elisabeth, nevisí, má ho opretý o stenu.“
„Izabela, nemáš pravdu, visí.“
„Ale nevisí, oprel som ho,“ uzavrel hádku Gerd.
„A prečo?“ spýtali sa obidve naraz.
„Tak!“
„A ja viem prečo,“ dodala Elisabeth.
„Mlč!“ zavrčal Gerd.
„A nebudem!“
„Hovorím ti: MLČ!“
„Aby ste vedeli – našla som ho, ako pred ním kľačal.“
„Čo?“ ozvala sa Natália.
„Tak, kľačal.“
„Prečo ste kľačali?“ opýtala sa Natália.
„Niečo mi spadlo na zem…“
„Nič mu nespadlo. Keď som nečakane vošla, až sa tak strhol. A nič nemal v rukách.“
„Natália, ako vidíte nič im neujde. Sú krásne.“
„Sú. Smiem sa spýtať, koľko máte rokov?“
„Náhodou, ja už pätnásť a Elisabeth štrnásť.“
„A to ste sa nebáli sami cestovať do Paríža?“
„Nie. Ale aj tak s nami mama radšej poslala lokaja. Ako keby sme boli malé!“
„Aj pred rokom sme tu tak boli. Mama nás vtedy nechcela vôbec pustiť, ale povedali sme jej, že ujdeme. Tak nás radšej pustila.“
Gerd sa nádherne rozosmial.
„Nepôjdeme sestričky, radšej do divadla?“
„Joj, áno, kedy?“
„Radšej hneď, už ma z vás bolia uši. A Natáliu tiež.“
„Ani nie, ja mám mladšieho brata. Je pravda že je len jeden, ale jazyk má za dvoch.“
„A je pekný?“ opýtala sa Izabela.
„Myslím si, že áno.“
„Zoznámite nás s ním?“
„A koľko má rokov?“
„Desať.“
„Tak to nič, nemusíte nás zoznamovať. To je ešte len krpec.“
Natália sa rozosmiala.
„Choďte sa radšej obliecť, lebo do divadla neprídeme ani do zajtra.“
„Už ideme, braček. A nemusíš byť na nás taký prísny.“
„Náhodou, ani mama nás tak nenapomína ako ty,“ uzavrela rozhovor Elisabeth.
Gerdove sestry sa odišli prezliecť.
„Máte milé sestry.“
„Hm, aj horšie mohlo byť. Pred nimi človek nič nezatají.“
„A čo ste to hľadali pred tým obrazom?“
„Natália!“
„Tak dobre, niečo. Prišli na dlho?“
„Na týždeň, potom im, našťastie, začína škola.“
„Tak to nejako prežijeme, čo poviete?“
Gerd sa úprimne zasmial.
„Škoda, že s nimi musím cestovať aj ja, lebo lokaj sa už vrátil domov.“
„Odídete nadlho?“
„Asi na dva týždne, musím ešte vybaviť nejaké obchodné záležitosti. Potom tu už budem môcť zostať celý rok.“
„To som rada, bolo by mi bez vás smutno.“
„A kto by s vami vystupoval na trhovisku?“
„Vy tam ešte chcete so mnou ísť?“
„Prečo nie? Veď aj vďaka tomu, že som sa nebál verejne vystupovať, som urobil záverečné skúšky s vyznamenaním. I vy tak musíte!“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…