Princ de Condé
Biskup d’Estrées sa u pápeža síce zdržal, ale podarilo sa mu pre Athénaïs vybaviť pápežské povolenie, na základe ktorého mohla zhotovovať akékoľvek lieky na liečenie tiel a záchranu ľudských životov. Ale podarilo sa mu nielen to.
„Vaša svätosť, viete že manžel markízy de Montespan oklamal cirkev svätú?“
„Ako oklamal, vaša eminencia?“
„Je to hugenot, ale pred svadbou to markíze a ani kňazovi nepovedal. Myslím si, že takéto manželstvo medzi mojou najlepšou veriacou a niekým, kto si neváži našu cirkev, nie je naďalej možné. Ešte aj ich deti, ktoré som osobne krstil, uniesol a chcel ich vychovávať proti katolíckej cirkvi. Našťastie, zasiahlo jeho veličenstvo Ľudovít XIV. a deti sa podarilo vrátiť späť matke, ktorá ich vychováva v katolíckom duchu.“
„Máte pravdu, takéto manželstvo nie je platné, najmä ak ani sobášiaci kňaz nevedel, že to nie je katolík.“
„Nevedel, markíz bol krstený ako katolík, ale počas svojej prvej vojenskej výpravy konvertoval k hugenotom. Ani by sme sa to možno nedozvedeli, keby sa to nezistilo počas toho nechutného vyšetrovania, čo teraz prebieha.“
„Vaša eminencia, budete ma o tom podrobnejšie informovať. Kráľ je nám oddaný, dúfam, že mu budete vedieť poradiť správne kroky.“
„Budem sa snažiť, vaša svätosť.“
Kým sa však Athénaïs mohla vrátiť do Francúzska, ubehol pomerne dlhý čas. Trávila ho na zámku neďaleko mora. Spoločnosť jej najčastejšie robil don Pedro, vzdialený bratranec kráľovnej. Athénaïs prvýkrát v živote videla more a často k nemu chodievala na prechádzky.
„Skvele jazdíte, madam,“ nezdržal sa don Pedro obdivných slov.
„Robila som veľmi často sprievodkyňu jeho veličenstvu počas lovu.“
„Vy máte s kráľom … bližší vzťah?“
„Veľmi blízky.“
„A … poslala vás sem … kráľovná …“
„Áno. Ona to vie.“
„A zachraňuje vám život?!“
„Áno, je to tak. Majú s kráľom – nazvime to – politickú dohodu.“
„Prosím?!“
„Kráľ má svoj život a kráľovná svoj. A pomáhajú si.“
„Takže … kráľovná má … tiež …?“
„To sa musíte opýtať jej.“
„V Španielsku sa to nesmie … hlavne nie kráľovná …“
„My žijeme vo Francúzsku a naša kráľovná tiež.“
„Vaša?“
„Naša.“
„Aha. Myslíte si, že vás môžem sprevádzať do Francúzska?“
„Bude mi potešením, ale nepoznám dôvod.“
„Vaša kráľovná …“
„Aha. Myslím, že aj kráľovná bude potešená, keď vás vo Francúzsku uvidí.“
Don Pedro bol veľmi galantný gavalier. Vždy včas vycítil, kedy chce byť sama a len z diaľky ju pozoroval, aby sa jej nič nestalo. Ona to vedela a dôverovala mu. Často sa v myšlienkach vracala na dvor. Až tu v pokoji bez každodennej práce a zhonu si uvedomila, čo sa stalo počas posledných rokov.
Od kráľovej smrti nemala na to čas ani len myslieť. A, pravdu povediac, vyhýbala sa tomu. Nechcela znovu cítiť tú obrovskú bolesť okolo srdca ako vtedy, keď Ľudovít umieral. Až teraz si dokázala priznať, že je naozaj všetko ináč. A Gilbert napriek veľkej podobe a nežnosti nie je Ľudovít. Zrazu si pripadala opustená a vedela, že vzťah s mladým kráľom musí skončiť. Vždy po takýchto úvahách sa rozplakala.
Konečne po dlhých mesiacoch čakania prišla od kráľa správa, že sa už môže vrátiť. A so správou prišiel Louvois, aby ju cestou mohol chrániť.
„Som vám veľmi vďačná, vaše veličenstvo, že som sa vďaka vašej veľkodušnosti smela vrátiť späť,“ poďakovala hneď, ako ju podľa novej dvornej etikety predviedli pred kráľa a jeho dvor.
„Potešenie je na našej strane, drahá markíza, hlavne keď sa vyšetrovaním nepreukázala vaša vina. Budeme veľmi radi, ak znova prijmete službu na kráľovskom dvore.“
„Veľmi rada, vaše veličenstvo.“
„Môžete sa vráti späť do vašich komnát. Na dvore ste opäť vítaná.“
Zakrátko ju navštívil kráľ v jej komnate.
„Tešil som sa na vás. Urýchľoval som, čo sa dalo, len aby ste sa čím prv vrátili.“
Objal ju. Pritúlila sa k nemu:
„Ďakujem vám, Ľudovít. Ani neviete, akú mám radosť, že som opäť doma.“
„Obávam sa, že vás nenecháme ani vydýchnuť, lebo v mojej pracovni už čaká Louvois, Richelieu, Guy a kráľovná. Rád vás tam odprevadím.“
„Ďakujem veličenstvo. Tak toto mi v Španielsku chýbalo – práca. Poďme, nech nečakajú dlho.“
Vošli do kráľovej pracovne. Len čo si posadali, Louvois začal:
„Polícia zistila, že medzi šľachtou je veľký nepokoj. Rozšírili sa reči o zatýkaní a väznení bez súdov a hrozí vzbura. Navyše – do Paríža sa vrátil z bojiska aj princ de Condé, najvplyvnejší frondista. A vyzerá to, že už bojovať nepôjde. Nie preto, žeby nechcel, ale vojna na ňom zanechala príliš bolestivé stopy.“
„A čo by sa stalo, keby sme s princom vyjednávali?“ spýtala sa kráľovná. „Možno by pochopil, prečo sú väzenia bez súdov.“
„Kto by bol schopný princa presvedčiť?“ spýtal sa kráľ.
„Rozhodne by to mala byť žena. Princ je veľmi galantný. Obávam sa, že keby vyjednával s mužom, mohlo by to skončiť súbojom,“ odvetila Marie-Therese.
„Moja drahá,“ obrátil sa začudovaný kráľ na kráľovnú, „a vy to odkiaľ tak dobre viete?“
„Nezabúdajte, že v mojich službách je množstvo dvorných dám, ktoré majú svoje skúsenosti a dobre podrezané jazyky. Niekedy naozaj stačí len počúvať.“
„A koho tam pošleme?“
„Ak dovolíte, za princom by som išla ja,“ ozvala sa Athénaïs.
„Vy? To nedovolím. Vás tu potrebujem.“
„Veličenstvo, jej veličenstvo kráľovná má pravdu. Princ je veľmi galantný a žiadnej žene nikdy neublížil.“
„A vy to odkiaľ viete?“
„Stretla som sa s ním tu na dvore, aj keď to bolo už dávno. Naozaj sa nemáte čoho báť.“
„Sire, markíza to dokáže. Mali by sme ju tam poslať. V každom prípade ju budeme chrániť. A určite je to bezpečnejšie, než ju sprevádzať k Voisinovej,“ poznamenal Guy.
„Dobre, ale ručíte mi za ňu hlavou.“
„Rád, veličenstvo.“
„Dobre, Athénaïs, máte voľnú ruku. Dnes by sme skončili.“
Louvois a Richelieu vyšli s kráľom. Athénaïs podišla ku kráľovnej:
„Veličenstvo, zo Španielska ma sprevádzal jeden šľachtic, ktorý by sa s vami rád stretol.“
„Kto je to?“
„Don Pedro.“
„Pedro? Čo ste mu povedali?“
„Že vám kráľ nikdy v ničom nebránil. A on sa rozhodol prísť za vami.“
„Za mnou? Po toľkých rokoch? … Idem za ním!“ a kráľovná rázne vyšla von.
Večer, veľmi krátko po porade, vyšiel z paláca koč. Sedela v ňom Athénaïs a Guy.
„Naozaj pôjdete dovnútra sama?“
„Naozaj. Nič mi nehrozí. Počkajte na mňa v koči.“
„No dobre. Aj tak sa budem o vás báť.“
Usmiala sa a vyšla. Prehodila si cez plecia plášť a kapucňu si stiahla hlboko do tváre. A tak ju predviedli sluhovia pred princa.
„Rád by som vedel, ktorá dáma ma prišla tak neskoro v noci navštíviť,“ privítal ju princ len čo osameli.
Athénaïs si stiahla z tváre kapucňu a odložila plášť.
„Vy, madam?“ začudoval sa. „Čo vás ku mne priviedlo?“
„Vyjednávanie, vaša milosť,“ usmiala sa.
Začudovaný Condé ju posadil za stôl a nalial víno do dvoch pohárov.
„Tak kráľ chce rozpustiť Frondu,“ povedal, keď si sadol za stôl.
„Vôbec nie, vaša milosť. Práve Fronda by sa mu za určitých okolností hodila.“
„Hodila? Ako tomu mám rozumieť? Veď aj parlament rozpustil.“
„To áno, lebo parlament nefungoval tak ako mal. Boli to príliš dobre platené miesta za ničnerobenie. Ale Fronda koná.“
„Koná, lenže nie v súlade s kráľovskými rozhodnutiami.“
„Výborne, to je predsa účel, pre ktorý vznikla, nie?“
„Keď so všetkým súhlasíte, nechápem …“
„Čo u vás robím a ešte tak neskoro v noci, však?“
„Áno. A obzvlášť vy.“
„Dobrá otázka. Ale nespýtali ste sa na tie určité okolnosti.“
„Tak aké sú teda tie určité okolnosti?“
„Napríklad, že Fronda nebude vyvolávať vzbury proti kráľovi.“
„Čože?! Veď potom nás dá kráľ všetkých pozavierať bez súdov, ako to teraz rád robí!“
„Nedá. Kráľ zaviera iba vrahov. A Fronda nevraždí.“
„Vrahov? Prečo ich nevydá súdu?“
„Jednak preto, že by ich pri vyšetrovaní mučili a potom by ich upálili za živa. Predstaviť si oboje je strašné. A keďže kráľ verí v kajúcnosť, majú možnosť sa z väzenia ešte dostať. Keby boli mŕtvi, vzkriesiť by sa už nedali. A po druhé preto, aby sa nevyplašili tí, proti ktorým ešte nie sú dôkazy. Tí by sa mohli naľakať a lepšie sa skrývať.“
„Kráľ vyšetruje všetky tie vraždy?“
„Áno. Bolo ich príliš veľa. Zavraždená bola kráľova švagriná, niekoľkí ďalší príbuzní a na kráľa navyše niekto strieľal a veľmi vážne ho zranil. A to ešte nehovorím o trávení obyčajných šľachticov.“
„Ale aj o vás sa všeličo hovorí …“
„Áno, nakupujem jedy. Lenže ja nimi netrávim.“
„Tak načo ich teda kupujete?“
„Na ochranu. Aby otrávení prežili.“
„Čože?!“
„Sú jedy a sú aj protijedy …“ a Athénaïs mu stručne vysvetlila o čo ide a prečo také suroviny potrebuje.
„Ale načo toľké množstvo?“
„Dvor je veľký a každého predčasne ukončeného života je škoda. Aj vy ste videli okolo seba mnoho umierania. Vojna nie je o nič lepšia.“
„Máte pravdu. Ale ja by som sa vrátil k tým vašim protijedom. Ste ochotná podstúpiť skúšku?“
„Na sebe?“
„Ó, nie, bola by škoda toľkej krásy,“ usmial sa princ a pobozkal jej ruku. „Dám vám na to psa.“
„Nech sa páči. Keď budete mať nejaký jed k dispozícii, môžeme to vyskúšať.“
„Aj dnes?“
„Aj dnes.“
Princ vytiahol zo skrinky malý balíček a položil ho na stôl.
„Poznáte ho?“
Athénaïs si prášok podrobne prezrela: „Áno. Protijed však nemám u seba. Môžem poň poslať vášho sluhu?“
„Nech sa páči, moje služobníctvo je vám úplne k dispozícii.“
Za chvíľu odcválal jeden sluha aj so sprievodným listom smerom ku kráľovskej rezidencii. Netrvalo dlho, a vrátil sa s malou fľaštičkou. Princ, celý netrpezlivý, zavolal psa a dal mu zjesť otrávené mäso. Zakrátko sa pes začal váľať po zemi a kňučať. Athénaïs poprosila princa, aby mu otvoril papuľu, do ktorej mu naliala celý obsah fľaštičky. Pes ešte chvíľku ležal, potom vstal hore a veselo krútil chvostom, ako keby sa mu nič nestalo.
„Madam, som uchvátený. S niečím takým som sa ešte nestretol. Takže vravíte, že takýchto liekov je viac?“
„Áno. Ale nie každý jed má svoj protijed. Môžem sa opýtať, prečo má vaša milosť doma takéto nebezpečné veci?“
„Lekár mi ho predpísal. Mám ho brať po veľmi malých častiach proti bolestiam.“
„Proti bolestiam? Vynikajúci liek, po smrti naozaj nič nebolí.“
„Poznáte vari niečo lepšie?“
„Makový odvar. A ak vám ich celkom neutlmí, aspoň ich prespíte.“
„Nechceli by ste mi ho pripraviť?“
„Prečo nie.“
Athénaïs mu pripravila liek priamo pred jeho očami. K politickému rokovaniu sa už v ten deň nedostali. Pri odchode jej pobozkal ruku:
„Drahá markíza, zajtra vás opäť očakávam.“
„Vaša jasnosť, prídem o takom čase, ako dnes.“
„A to vás Guy nechal len tak odísť?!“ rozhorčne sa spýtal kardinál.
„Myslela som si, že áno. Ale od kráľa dostal prísne príkazy. Počkal, kým vojdem a vyšplhal sa na balkón a vošiel do vnútra. Počul všetko a bol tam pri každej mojej návšteve. Ale budem pokračovať, ak dovolíte …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.