Vyhnanstvo
Ľudovít umrel a rozbehli sa prípravy okolo nového kráľa. Kráľovi dôverníci vymýšľali novú dvornú etiketu a kráľovskí krajčíri a obuvníci mali nové zákazky. Viac ako mesiac bol kráľ izolovaný od dvora. Louvois a Colbert pátrali po vrahovi. Athénaïs im nemohla pomôcť, lebo cez krovie zazrela iba jeho čipkovaný golier. Až raz podvečer …
„Madam, prezradíte mi, kto je ten muž s tým krásnym golierom?“
„Nemôžem vám to povedať.“
Athénaïs položila pred Voisinovú mešec: „Ani teraz?“
„Madam, neviem ako sa volá,“ a oči jej lačne svietili po mešci, „ale môžem vám povedať, kde asi býva, ak …“
„Ešte jeden mešec pridám …“
„Býva v tej uličke vedľa …“ rozhovorila sa Voisinová a podrobne popísala dom a jeho okolie, kde býval neznámy návštevník. „Hovorí sa o ňom, že jeho bohatstvo pochádza z cudzích lodí. Chápete?“
„Niečo ako korzár?“
„Povedzme, že tak nejako …“
Ihneď po návrate vyhľadala biskupa: „Richelieu, už viem, kto zabil kráľa.“
„A to sa vám ako podarilo?“
„Styky v lepšej spoločnosti. Videla som ho u Voisinovej …“
„Aha. To aby som zavolal Louvoisa. Ale potrebujeme nejaký dôvod, aby sme ho mohli zatknúť.“
„Je to pirát.“
„To je vynikajúce, ak to poviete tej … však viete, rozšíri to po Paríži a nikto sa potom nebude čudovať, keď zrazu zmizne. Teraz musíme byť veľmi opatrní … Nesmieme pripustiť, aby sa niekto dozvedel, kto a kde je vlastne zavretý … aby sa pri vyšetrovaní náhodou neprezradila výmena kráľa.“
Louvois zakrátko zistil všetko potrebné. O pár týždňov, neskoro v noci vyšiel z Paríža koč, v ktorom sedel spútaný muž so železnou maskou na tvári. Cesta viedla k väzeniu na ostrove, odkiaľ sa nedalo ujsť … V ďalších kočoch boli odvážaní jeho kumpáni … každý do iného väzenia.
Na druhý deň po pirátovom zatknutí Athénaïs náhodou stretla Sévigné a hneď sa jej prihovorila:
„Drahá markíza, ako vás len rada vidím. Dozvedela som sa niečo veľmi dôležité …“
„Dôležité? Vy máte vždy také zaujímavé správy, drahé dieťa.“
„Drahá markíza, toľko ste pre tento dvor urobili, že jeho veličenstvo sa rozhodlo mimoriadne vás odmeniť.“
„Odmeniť, mňa? Veď ja nepotrebujem pocty. Ja som taká skromná …“
„Práve preto, drahá markíza, to si musel všimnúť aj kráľ. Chce založiť komisiu, ktorá bude dohliadať na hospodárenie Invalidovne a potrebuje spoľahlivú dámu, ktorá by tam dohliadala na správcu.“
„V komisii? Ja? Ale ja som iba žena.“
„To nevadí, drahá markíza, veď je to dobre platené. A mne to ani neponúkol … akoby som … však aj ja potrebujem peniaze … ale to asi pre tú hádku …“
„Vy ste sa znovu pohádali?“
„Však to poznáte, čo vám mám hovoriť,“ Athénaïs si utrela vreckovkou suché oči, zasmrkala a potom pokračovala: „Ale vráťme sa k tej komisii. Kráľ si myslí, že by nebolo dobré, keby ste tam boli sama … veď viete, invalidi … Čo poviete, drahá markíza, keby s vami išli aj nejaké vaše priateľky?“
„Och, drahé dieťa, som vám veľmi vďačná. Ale … mám obavy …“
„Vôbec nemusíte mať obavy. Kráľ necháva zatknúť všetkých nebezpečných ľudí. Aj toho piráta už nechal odviesť do väzenia. A nemáte mi za čo ďakovať, drahá markíza, bez vás by som sa vôbec nedozvedela, aký je ten môj muž na ženy … a ešte dnes by som bola mimo dvora. Veď iba vďaka vám som sa mohla vrátiť.“
V Sévigné hrklo: ‚Ty potvora, takže ja som ťa podstrčila kráľovi! Ja sprostá, preto si ma potom nevšímal! Keby som vtedy bola držala jazyk za zubami, kráľ by ani nevedel o nejakej markíze de Montespan! Však ja ti to raz vrátim, ty zmija!‘ Navonok však nedala nič najavo a milo sa na Athénaïs usmievala a štebotala, aká je rada, že dostala také dobré miesto. Až po čase zistila, že práca v komisii vlastne znamená úplnú izoláciu od kráľa a že tá prešibaná Montespanka sa jej tak ľahko zbavila:
„Ja sprostá! Takto sa dať prekabátiť tou potvorou! A to som jej pomáhala vrátiť sa na dvor … Že vraj mi je vďačná … a ona sa iba zbavila sokyne … Určite ma videla, keď som sa predvádzala kráľovi … a ten hlupák jej na to naletel … však aj teraz sa im narodilo ďalšie dieťa … vraj Louis-César, to je meno! Na tom mieste som dnes mohla byť ja … kráľova milenka … Veď som ešte stále pekná … a vek na mne vôbec nie je vidieť … a nakoniec, králi už mali aj staršie … a nemusela by som tak draho platiť za potraty! Ja jej to oplatím, hnusobe jednej! Nech ju zavrú do väzenia, travičku jednu! Veď kde len mohla míňať toľko jedov! A na dvore podchvíľou niekto umrie! Ani kráľ ju už potom nebude kryť!“
A ešte v ten večer napísala anonymné udanie inkvizícii.
Bola nedeľa a Richelieu mal v kaplnke omšu. Práve čítal kázeň, keď zrazu očervenel, niekoľkokrát naprázdno prehltol, ale potom ju dočítal. Po omši, hneď ako sa začali ľudia rozchádzať, vyrútil sa za Athénaïs ako drak a za ruku ju vtiahol do malej miestnôstky, kde sa vždy pred omšou prezliekal, a spustil:
„Vy jedna osoba! Čo ste mi to napísali za kázeň, ha?!“
„Nepáčila sa vám?“ opýtala sa najnevinnejšie ako vedela.
„Tak ona sa ešte pýta, či sa mi nepáčila! Čo nepáčila! Bola priam odporná!“
„Vari ste sa v nej spoznali?“
„Tak vy ste ma tam opísali ako vrcholne nezdvorilého a drzého muža! A vraj mám činiť pokánie a polepšiť sa!“
„Presne ako hovoríte, vaša milosť.“
„Tak čím som bol voči vám nezdvorilý a drzý?!“
„V tej kázni to predsa máte napísané, vaša milosť.“
„Zakazujem vám, aby ste mi ešte niekedy napísali čo len jednu kázeň! A do smrti vás nechcem vidieť! Môžete odísť!“
Athénaïs odišla. Neprešli však ani dve hodiny a dvere na jej komnate sa rozleteli, div sa nerozbili o stenu a stál v nich César d’Estrées.
„Čo sa stalo, vaša milosť? Vari len neumierate?“ spýtala sa ho nevinne.
„Ja ešte nie, ale vy by ste mohli!“
„Netárajte, mne sa veru umierať ešte nechce.“
„Lenže ona vás udala!“
„Kto?!“
„La chèvre! Bola na spovedi. Že vraj trávite ľudí a dali ste si urobiť potrat! Kde je Ľudovít?“
„Sadnite si, bežím po neho!“
Netrvalo dlho a vrátila sa aj s kráľom.
„Athénaïs, budete musieť odísť z Francúzska. Je mi to veľmi ľúto, ale ináč vám život nedokážem zachrániť,“ zamyslene povedal mladý kráľ.
„Ale ja áno!“ zvolal Richelieu. „Pápeža musí poslúchať aj inkvizícia. Pôjdem za ním! Athénaïs sa však musí naozaj na nejaký čas schovať. Kam ju pošleme?“
„Do Španielska. Kráľovná Marie-Therése je jej najlepšia priateľka, určite pozná vhodné miesto vo svojom rodisku.“
„Ja ju tam odprevadím a až potom pôjdem ku pápežovi. Aspoň ju môžem chrániť. Ľudovít, ešte mi dáte aj Jeana z kuchyne, ten to jediný môže vedieť.“
„Jean stále chodí do kuchyne? Veď je už šľachtic!“
„Athénaïs, vôbec mu to nevadí, varí stále lepšie a lepšie … A kto by nám napokon dával šunku cez pôst? Nemôžem stále zabavovať pokazené zásoby! Ľudovít, ale pošlite ju do vyhnanstva oficiálne, aby po nej inkvizítori náhodou nepátrali … A ešte to povedzte Louvoisovi, aby ani polícia neurobila nejakú hlúposť!“
Na druhý deň odišiel krytý koč do Španielska. Po Paríži sa rozniesla správa, že madam de Montespan je v súvislosti s travičskou aférou vo vyhnanstve. Sévigné plesala …
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.